Dnes bol pekný deň

Poďme však po poriadku. Ako zvyčajne to začalo ránom. Vstal som o štvrť hodinu pred budíkom, čo sa mi v tomto nerovnom súboji nestáva často. Takže som mal čas na raňajky. Takto posilnený som ako každé ráno pozdravil susedku, čo sa náhlila do obchodu. Zdvorilostne sme si zažartovali ako sa máme dobre a sme spokojní a pobrali sa svojimi cestami.

V práci sa šéf neustále usmieval a svoju náladu nepretržite prenášal na nás. Musím priznať, že mal úspech, všetci sme podľahli. Pracovný čas ubehol ako voda, až som mal pocit, že firme niečo dlžím, keď som sa poberal domov.

Keďže mi manželka včera večer prikázala, čo mám vybaviť, vytiahol som debilníček a hoci som si všetko pamätal, očami som prebehol po zozname. Mám to pod kontrolou, usmial som sa nad svojou pamäťou a vybavoval jednu vec za druhou.

Podvečer som sa spokojne porozprával s manželkou, deťom pomohol pri učení a zasadol v televíznym novinám. Jedna správa striedala druhú, raz niekto vyhral stotisíc, politici sa dohodli na reformách, akási hrozba tajfúnov na opačnom konci sveta sa nepotvrdila a nejaký vedec vynašiel liek na rakovinu...

Ako tak ležím na posteli a spomínam na dnešný pekný deň, manželka jemne odfukuje. Tuším sa i ona nebadane usmieva. Dal som jej ľahkú pusu na líce a zaspal. Dnes bol ozaj pekný deň.