Môj život s háfom

Volajú ma Foxy a už dlhú dobu žijem s mojím háfom. Hovoria si inak, ale my im hovoríme háfovia. Ten môj je dobrý. Žijeme sami dvaja, takže mám dosť miesta. Dokonca si môžem aj zabehať.

Netuším, čo stále robí, lebo len vysedáva pred nejakým svetlom a neustále do čohosi ťuká. Nesťažujem si, aspoň mám priestor aj pre seba. Minule som prespal pol dňa... Pravdou je, že som sa príliš nevyspal, keď bola tma. Môj sused stále kričal, že chce ísť von, ale jeho háfo zrejme nebol doma. Niektorí háfovia nestoja za nič. Prial by som im tie bolesti, keď sa ide mechúr prasknúť, ale slušnosť nám nedovoľuje to urobiť hocikde. Ja so svojim háfom podobné problémy nemám, chodíme von dosť často.

Minule som sa vonku zoznámil s jednou kráskou. Páči sa mi, ale je stále za nejakou pohyblivou mrežou. Raz bola mreža posunutá a vyšla z nej smradľavá krabica. Skoro ma zrazila. Kráska vybehla von a chvíľku sme boli spolu voľní. Myslím, že sa jej páčim. Keď ju zavolal jej háfo, musela odísť. Od tej doby som ju voľnú nevidel.Občas k nám chodieva iný háfo. Krásne vonia a lýtka má hladké. Stále sa smiali a keď sa zotmelo, robili podivné veci. Môj inštinkt mi nahováral, že to nerobia dobre. Ale čo môžem čakať od háfov...

Keď sme spolu sami a hráme sa s obhryzenou loptičkou, je mi najlepšie. Háfo mi ju hádže do rôznych kútov a ja mu ju s potešením nosím späť. Niekedy sa i usmievam. Neviem, či si to môj háfo všimne. Asi áno. Lebo aj on sa usmieva.