sledovať jeho smutný pád.
Voľakedy ambiciózny sociálny demokrat, ohlasujúci cestu do jadra EÚ, sa nesmiernou túžbou po beztrestnosti svojej a svojich verných ocitol vo sfére pravicového extrémizmu, hrubého populizmu, neschopnosti a okázalej lži.
Tento mravný osobnostný úpadok, hodný literárnej práce, je ťažkou ranou pre celú spoločnosť. Spreneveril sa všetkému rozumnému a príčetnému, stratil akýkoľvek kontakt s realitou, ale svoju politiku dokáže neustále skrývať za vznešené demokratické princípy a slobodu slova. Pritom sú mu tieto hodnoty ukradnuté.
Inklinovanie k autoritárskym režimom je len smutným nepochopením kto sme, kde sme a kam kráčame. Využíva všetky negatívne emócie rozoklanej spoločnosti. Neustále vyvolávať v ľuďoch nespokojnosť a strach je dôležité preto, lebo sa nad nimi ľahšie vládne. A Fico potrebuje vládnuť. Moc ho nadobro pohltila. Lenže aj ten najväčší nostalgik za socializmom si napokon radšej vyberie súčasný blahobyt, slobodu slova, drahé auto, zahraničnú dovolenku a možnosť podnikať.
Zamýšľať sa nad Ficovou politickou dráhou je dôležité nielen z politického, ale i sociologického hľadiska. Platí to aj o jeho voličoch, ktorí nevyužívajú politické výhody a mnohokrát sú na chvoste štátneho sociálneho záujmu.
Prečo ho stále volia? Sú takí ako on? Zneužívali by funkciu ako on? Dali by zákazky spriaznenej osobe? Zabezpečili by beztrestnosť známemu? Akí voliči ho stále volia? Aj oni by vytvorili podobný štátny moloch? Pri pátraní po odpovedi som si jeden argument vypočul: Lebo je šikovný a zo všetkého sa vyseká.
Takže ho mnohí volia, lebo zo všetkým vybabre? Že mu všetko prejde? Toto nám imponuje?
Fico napokon prehrá strašnou politickou smrťou. Zdôrazňujem – politickou, aby náhodou neprišlo k dezinpretácii, ktorú koaličníci radi používajú, keď ide o nich. Súčasná kriedová (chodníková) revolúcia je znakom, že mladí ľudia nie sú politicky dezorientovaní a veľmi dobre chápu, kde chcú žiť.
