Dovolím si tvrdiť, že by sme sa rútili z jedného konfliktu do druhého, lebo agresora by vystriedal väčší agresor a rovnováha, územná celistvosť a demokracia by nejestvovali.
Ruská argumentácia, že krajiny nemajú právo vojensky pomáhať Ukrajine je obludná a cynická. Vyhrážať sa treťou svetovou vojnou je v tomto zmysle len potvrdzovaním, že ju chcú rozpútať.
Krajiny sveta musia pomáhať Ukrajine z dôvodov humanity a spravodlivosti, čo Rusov zjavne znervózňuje vzhľadom k ich predpokladom bleskovej vojny.
Plány sa im rúcajú a sú schopní čohokoľvek. Ruský imperializmus rozohral partiu nad vlastné sily a zahnaní do kúta sa budú snažiť potrestať ukrajinských spojencov.
Ich prehra je však neodvratná. Napokon to tak bolo v histórii ľudstva vždy, agresor prehral svoj boj. Tu platí to rozprávkové – dobro zvíťazí nad zlom.
Boj sa však nevedie len v uliciach ukrajinských miest, ale i v demokratickom svete. Ukrajincom ide o životy, nám len o úchylné výplachy na sociálnych sieťach, hmotné výdobytky a všeobecný blahobyt. V mnohom to pripadá, že pre západnú civilizáciu je dôležitejší mastný hrniec ako život suseda. Ignorantstvo a ľahostajnosť niektorých spoluobčanov, ale i prepracovaná životaschopná ruská propaganda odhaľuje naše pokrivené hodnoty. S našim egoizmom a schopnosťou uveriť akejkoľvek hlúposti v prospech „milovaného ruského vodcu“ si neustále strieľame najbizarnejšie vlastné góly.
Áno, každý agresor raz prehrá svoj nezmyselný boj. Aj Rusov postihne zahanbujúca porážka. Krajina, v ktorej sa vnútropolitické dejiny 20. storočia zapísali krvavými písmenami, aby sa napokon vykúpili krvou vojnových obetí v 2. svetovej vojne, sa v novom tisícročí naveky zapíše do učebníc dejepisu ako bezohľadný krvavý agresor. Odsúdeniahodný Putin a jeho režim sa dostanú medzi vydedencov spoločnosti a budú právom súdení.
Povinnosťou každého jednotlivca ľudského spoločenstva je odsúdiť agresiu a prispieť k mieru. Slovom či zbraňou.
