Kto spojí nebo zo zemou ?

Stojím za kňazom odetý v bielom odeve, počúvam ťahavý spev ľudí sediacich v drevených laviciach, ale príliš ich nevnímam.Prečo som to urobil ? Prečo som to dopustil ? Robím dobre ? Bože, pomôž mi ! Kňaz predo mnou odriekava modlitbu a moja hlava sa točí a točí... Mám pocit, že mi odletí. Hoci mechanicky robím úkony nacvičené azda stokrát, v sekunde zapochybujem o sebe, či som neurobil chybu. Nepamätám si konanie spred pár sekúnd. Nikto mi nič nenaznačuje, ani kňaz, ani miništrant. Asi je všetko v poriadku. Je ? V mojej duši nie !

Chystám sa urobiť špinavosť...Všetci ma budú odsudzovať...Viem to, ale nemám inej voľby. Nikto sa nebude pýtať na okolnosti, na pozadie veci. Budú ma odsudzovať, lebo je to zvykom...
Po studenej chodbe sa ku mne blíži sestrička. Neviem to isto, len to tuším, a nemýlim sa. Očastuje ma nacvičeným úsmevom, ktorý mi dobre padne. Moje pocity sa však nemenia. Áno...mám pyžamo... potrebujete niečo podpísať ..?
Sadnem si na okraj postele potiahnutej studeným priesvitným igelitom. Sestrička organizovane pobehuje po miestnosti, postarší lekár sedí za stolom a čosi píše. Dostanem teplomer a možnosť podpisu. Mám pocit ortieľu smrti.Prečo mi nikto nezavolá ? Kde je Anton ? Kde sú mojí blízky ? Prečo ma v tom všetci nechávajú ? Prečo ma nikto nepodporí ? Nesníva sa mi to ..?

Ľudia pomaly odchádzajú z kláštora. Svieti len bohato zdobený oltár, sedadlá sú ponorené v šere. Bolí ma hlava, točí sa mi... Mal som si dať tabletku, veď ma bolí od rána. Trpím, lebo som hlúpy a proti tabletkám. Začínam mať pocit, že som proti všetkému. Nič mi nie je dobré, čo hovoria aj kamaráti. Prečo som taký ? Prečo som taký len v niečom ?
Zavrel som ťažké dvere za posledným návštevníkom svätostánku. Vykročil som k oltáru a rozplakal sa. Zahanbene som si sadol do najbližšej lavice a sklonil hlavu. Ťažké slzy padli na drevenú dosku, kde kľakajú veriaci. Rýchlo som sa spamätal, utrel slzy a pobral sa k oltáru.

Nič sa mi nesníva. Všetko je skutočnosť. Darmo je utiekať sa k iným svetom, všetko je pravda. Ale nedá mi to... Prečo práve ja ? Veď žijem normálne, mám rada svojich rodičov, spolužiakov, priateľov... Som slušná, poriadna, nikdy som neprovokovala... Prečo to muselo prísť tak ďaleko ?
Vyteperím sa na kozu a roztiahnem nohy. Nemotorne a pomaly. Prežívam najhorší pocit svojho života. Podvedome položím dlane na svoje brucho a pociťujem obrovský strach. Nie, to nie je strach, to je prázdno. Strácam schopnosť prežívať bolesť, sklamanie, poníženie... Aj zradu ! Naozaj ma nik nezastaví ? Robím niečo, čo azda ani nechcem... Veď je ešte stále čas. Anton, zastav to, urob niečo, nenechaj ma natoľko ponížiť sa !
Zatvorím oči. Snívam ? Zaspávam ? Nenávidím sa !

Plačem ako malý chlapec. Ležím schúlený vo svojej izbe s vlhkým vankúšom pod hlavou. Televízor osvetľuje miestnosť a intenzita svietivosti sa odráža na bledých stenách. Mám pocit, že mi z tela odchádza život. Akoby som chradol, umieral... Nik mi nepomáha, ani zámožní rodičia. Akoby aj mohli, nič netušia. Nič nevedia o mojich problémoch. Nevedia, ako trpím, ako sa trápim. Tá bolesť je priam fyzická. Ani kamaráti ma nechápu, hoci vedia o všetkom.

Bolí ma telo. Som ako zbitá. Cítim sa príšerne. Cítim sa prázdno. Cítim sa ako vykuchané kurča. Zatvorím oči, potrebujem si zdriemnuť. Potreby sú silnejšie ako pocity.
Do nemocničnej izby vojde lekár, oboznámi ma ako prebehol zákrok a kedy môžem ísť domov. Mimovoľne odvrátim hlavu, akoby som ho chcela viniť zo svojho stavu. Povie, čo potrebuje a odíde. Pociťujem vlhko na stehnách. Krvácam ..? Musím sa osprchovať !
Pozviecham sa z postele a vyjdem na chodbu. Je prázdna, svietia len núdzové svetlá. Pravou rukou sa opieram steny a poberiem sa k umývarke. Konečne sa doteperím do spŕch. Sestrička ma však nájde a riadne vyhreší, že prečo neležím, že môžem odpadnúť a ona nechce mať problémy. Môj pocit špinavosti sa znásobí a taká sa vraciam do postele.


Prežívam najťažšiu chvíľu svojho života. Môj život, moja budúca kariéra kňaza je ohrozená. Ak by som o svojich problémoch povedal rodičom, neviem, ako by to dopadlo. Ani na to nechcem myslieť. Zničilo by ich to.
O čom to hovorím ? Veď práve zomiera moje dieťa ! Práve som dal súhlas k vražde človeka ! Ako sa to zhoduje s mojim presvedčením ? Nenávidím sa !

Slnko zaliezlo za konáre stromov. Tiene sa predlžujú. Vetrík zašumí a roztočí do tanca skupinku žltastých listov.
Komplikácie neboli, nuž ma pustili domov. Vychádzam z budovy nemocnice a vietor sa mi vplieta do vlasov. Na okamih som si myslela, že ma Anton bude čakať...
Ľahostajne sa poberiem k vrátnici.

Už dávno osireli konáre stromov. Týčia sa do výšok k nebu, akoby sa nehanbili za svoju nahotu.
„ Ahoj, Reni...“ Pozdravil Anton.
„ Hmm...“ Kývla hlavou a očami pobehovala po okolí, akoby sa nechcela stretnúť s jeho uhýbavým pohľadom. Možno ju premohol pocit úzkosti, alebo opätovný pocit zrady.
„ Nechcel som, aby to tak dopadlo... Chcem, aby si vedela, že som to tak nechcel.“
„ Hmm... prečo mi to teraz hovoríš ? Ani ja som to nechcela.“