Ešte som nevyšiel zo sídliska, keď som prechádzal popri malej útlej žienky v dôchodkovom veku ako čaká pri ceste na svojho syna v strednom veku, ktorý sa blížil k nej. Podľa chôdze sa dalo usúdiť, že si opäť riadne vypil. Ako prichádzal k nahnevanej matke, tá sa doňho pustila, že či sa nehanbí a strelila mu riadnu facku. O dve hlavy vyšší chlapisko sa nezmohol na slovko a poslušne bez slov cupital za matkou, ktorá nahnevane trielila domov. Pomyslel som si, či tá výchovná facka neprišla neskoro. Alebo to bola odjakživa súčasť výchovnej metódy? V každom prípade sa z jej syna stal miestny opilec, ktorý sa určite onedlho prepije na druhý svet a pribudne mu ďalší sviatok – Pamiatka zosnulých.
Možno tak podobne dopadne i vodič autobusu, ktorého som videl o päť minút chôdze neskôr. Letel s prázdnym autobusom po hlavnej ulici ako šialený, jeho šťastím a šťastím pre ostatných bolo, že cesta bola v tej chvíli prázdna. Nechcem si predstaviť, čo by sa stalo, ak by prišlo ku kolízii.
V polovici cesty som zastavil pri prechode pre chodcov a čakal, kým ma pustia autá. Premávka hustla, čo bolo neklamným znakom, že sa blížim k cintorínu. Prišiel ku mne mladý chlapec so slúchadlami v ušiach a predpokladal som, že zastaví aj on. Opak bol pravdou, zaujatý svojou hudbou sa pustil cez cestu. Zakričal som na neho, ale jeho pesnička bola silnejšia. Brzdy prvého auta zapišťali a druhé auto to skoro nezvládlo. Chlapec sa spamätal a zmeravel. Odľahlo mi, nikomu sa nič nestalo.
Vkročil som na cintorín a neustále premýšľal o tom, ako nás mŕtvi stále nedokážu naučiť, aby sme si vážili svoj život. Určite sú plné cintoríny podobných opilcov, autobusákov alebo mladých chlapcov, ktorí zabudli na krehký rozdiel medzi bytím a nebytím a ich niť života sa pretrhla zbytočne. Tým mŕtvym to však nemám za zlé. My, živý, by sme si mali uvedomovať nebezpečenstvá a poučiť sa z osudov iných.
Pristúpil som ku kamarátovmu hrobu a zapálil sviecu. Mal iba tridsať rokov, keď vošiel autom na železničné priecestie a na druhú stranu sa už nedostal...
30. okt 2010 o 18:23
(upravené 30. okt 2010 o 18:31)
Páči sa: 0x
Prečítané: 802x
Cesta na cintorín
Moja cesta na cintorín je relatívne dlhá, ale počasie bolo dušičkovo príjemné, tak som šiel pešo. Ako mnohí z nás mám na mieste večného odpočinku svojich príbuzných, kamarátov a známych a považoval som za potrebné sa podeliť s nimi o kúsok svojho času.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(2)