Dnes je to 21 krát, čo oslavujeme nežnú revolúciu, kedy sme dali zbohom neslobodnému režimu. Za štrngotu kľúčov a hesiel sme v sychravom počasí snívali svoj sen o slobode a prosperite. Chceli sme vyhnať z vedúcich miest komunistov, ktorých odbornosť bola len na papieri. Chceli sme pozatvárať eštebákov, ktorí mnohým slušným ľuďom robili zo života peklo.
Až vtedy, päť rokov po zážitku z vojny, som si naplno uvedomoval akú prácu mi kamarát ponúkal. Začal som si spomínať na všetky výhody, ktorými ma chcel získať, peniaze, vychádzky do Prahy, opušťáky, prevelenie na lepšie miesto... V tej chvíli som pocítil hrdosť sám na seba, že sa mi vždy bridili podobné praktiky a že som odolal.
Dnes je to 21 rokov a zatiaľ som nepočul, že by boli vysokí funkcionári ŠTB postavení pred súd. Práve naopak, infiltrovali sa do spoločnosti presne ako voľakedy, lenže už nemusia bonzovať, stali sa z nich politici a podnikatelia a opäť nám vládnu v plnej sile a kráse. A my dobrovoľne zatvárame oči, naša historická pamäť slabne. Stávame sa ľahostajnými a apatickými.
Asi by mala v našich dušiach prebehnúť skutočná revolúcia, aby sme sa zmenili a nebáli sa napĺňať ciele novembrových dní aj v tejto oblasti nášho života.
17. nov 2010 o 09:32
Páči sa: 0x
Prečítané: 767x
Historická pamäť
Keď som mal dvadsať, bol som na vojne a mal neochvejnú túžbu, čím skôr ukončiť nedobrovoľný pobyt v kasárňach. Mal som tam kamaráta, ktorý mi spomínal, že má dobrú prácu, že chodí často na vychádzky, popíja pivečko a jediné čo musí, je počúvať, kto-čo rozpráva. V tých časoch malo zdražieť pivo a v Prahe sa chystalo nepovolené zhromaždenie. Kamarát to považoval za veľkú príležitosť dokázať čo v ňom je, neustále ma presviedčal, aby som s ním šiel. Neuspel. Neskôr ho zrejme za zásluhy v práci prevelili na lepšie miesto, lebo som ho už nikdy nevidel.
Miroslav Makyta
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(4)
