Pamäť sa chová niekedy podivne, nepamätáte si včerajšok, ale udalosť spred 40- tich rokov vidíte akoby sa stala dnes. Len dúfam, že to nie je príznak novodobých chorôb... Keď som nastupoval do základnej školy ako prváčik, klepal som sa ako osika, ručal, akoby ma chceli zaklať a tá pani za katedrou sa stala bez logického pričinenia mojim najväčším nepriateľom. Hoci som absolvoval predškolskú prípravu, nepomáhalo to, môj maminkovský syndróm prepukol naplno.
Písmenká, čísla, čítanie, počty... všetko riešila s neuveriteľným pokojom a nadhľadom. Hoci som sa natrápil na trojke, lebo spodné bruško som robil priveľké, a čítať sa mi tiež nechcelo, našla trpezlivý spôsob, ako ma naučiť všetky základy. Za prvé dva roky na základnej si ma pani učiteľka získala svojim prístupom a stala sa mojou pani učiteľkou.
Keď som ju videl pred piatimi rokmi, šla zababúšená v kabáte, boli sme cez ulicu. Nedalo sa stretnúť. Ako to býva, zíde z očí, zíde z mysle. Keď som ju videl teraz v lete, opäť som sa nepristavil.
Nabudúce sa pristavím na kus reči. A poďakujem jej.
Ďakujem, Mária Bránská.
2. dec 2010 o 19:48
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 020x
Pani učiteľke s lásky
V mestskej televízii sa objavila informatívna správička o narodeninách mojej pani učiteľky. Teda súdružky učiteľky, tak nás to učili v tých normalizačných rokoch, hoci pochybujem, že si na to potrpela. Pravdou je, že v novembrových dňoch oslávila 94. narodeniny.
Miroslav Makyta
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(10)
