Ako som sa prestal báť strachu

Čas, ten neúprosný blázon, stráca ku mne úctu a ja premýšľam, čo všetko musím urobiť. Manželku zoberiem na vianočnú lyžovačku, vždy po nej túžila. Keďže ja lyže nemusím, vždy som to odmietal a ona sa prispôsobovala. Zvláštne, ako človek začne plniť sny blízkym až vtedy, keď je to naposledy. O chorobe nič nevie a ani jej o nej nepoviem. Načo si kaziť Vianoce.

Včera mi volal priateľ, nevideli sme sa roky. Doma má problém. Vždy sme si pomáhali, veď sa poznáme od detstva. Jeho manželka začala skúmať dno pohárika a vymyká sa to kontrole. Prestala sa s ním rozprávať, lebo sa s ňou prestal rozprávať on. Rodina sa stala obeťou uponáhľaného sveta, kde sú všetci zavretí vo svojich izbách s notebookom v posteli. Virtuálna komunikácia na sociálnych sieťach nahrádza potrebu prirodzenej komunikácie. Dobre, že si to uvedomuje. Len či nie je neskoro. Pomôžem aspoň morálne. Teraz to potrebuje.

Som vyrovnaný a pokojný. Posledné zvyšky strachu zmizli ako para nad hrncom. Ničoho sa nebojím, len sa obávam, že nestihnem všetko. Toľkým treba ešte pomôcť...

( Pozn. autora: Tento príbeh je fikcia. Zatiaľ. )