hana sedela na drevenej lavičke v plechovej zastávke a dívala sa do zeme. oblečenú mala oranžovú sukňu a čierne tričko, vlasy mala strapaté a vlastne ani neviem ako je možné, že držali aký taký tvar. vyzerala ako vždy. sedela na drevenej lavičke v plechovej búdke a hompáľala nohami. "toto je výhoda malých ľudí, hocikde si sadneme a hompáľame,"povedala mi raz.
všetky dedinské tetule na ňu pozerali s takým... ani nie odporom... skôr ju ľutovali. možno si mysleli, že je bláznivá, alebo čo. vedel som, že hana si všimla, že som prišiel, ale ako vždy sa tvárila, že ma nevidí. sadol som si vedľa nej. pozerala do zeme. do prachu a drobných kamienkov a hompáľala nohami a ja som si všimol, že plače.
keď pri mne plakali iné ženy, išiel som zošalieť. a nikdy som nechápal to porekadlo, či čo to je, že ženy plačom krásnejú. vždy im iba tiekli slzy a sople a všetko a vydávali strašne divné zvuky. neznášal som to, no. a vždy som mal pocit, že sa im rúca celý svet a že im musím pomôcť. hana plakala bezzvučne, celý jej plač spočíval v tom, že jej po tvári tiekli slzy. ešte sa aj usmievala. nerozumel som tomu.
"prečo plačeš?" spýtal som sa.
"len tak, proste sa mi chce, " povedala hana akoby to bola úplne normálna vec. ďalej sa dívala do tej prašnokamienkovej zeme a slzila. ako som ju tak sledoval, mal som pocit, že jej plač nie je zlý. že je to vlastne čosi dobré, čo si hana užíva. ako som tak na ňu hladel, mal som pocit, že jej je v tom plači najlepšie ako jej práve môže byť. ani neviem prečo, začali mi slziť oči. neplakal som, len mi slzili oči. najprv som sa cítil ako debil, veď som predsa nejaký chlap a vôbec. potom som však zacítil taký zvláštny pokoj.
a tak sme tam obaja sedeli a plakali. ja a hana. dedinské tetule na nás pozerali a nám to bolo jedno. potom prišiel autobus a my sme stále hladeli do kamienkovej zeme. hana hompáľala nohami. ja mám nevýhodu. nie som malý človek.
