Dva krát som v nedávnej minulosti písal o tom, čo si dvaja slovenskí vojaci v prvej svetovej vojne poznačili vo svojich zápiskoch o vzťahoch vojakov s dievčatami a ženami na fronte a v zázemí. Obaja vychádzali z iných životných skúseností. Samuelovi Činčurákovi z Ozdína už ťahalo na štvrtý krížik, bol silno nábožensky založený, doma ho okrem manželky čakali aj deti. Ako dôstojnícky sluha bol v neustálom kontakte s vyššími šaržami, v súvislosti so ženami často opisoval smilnenie a zábavky dôstojníkov, sem tam aj na hranici zákona. A to ani nehovorím o znásilňovaní civilistiek vojakmi.
Jozef Mach na druhej strane odišiel na front ako 18-ročný a mladé slečny ho, pochopiteľne, veľmi zaujímali. Jeho vzťah k nim však bol čistý, bez akýchkoľvek postranných úmyslov. Napriek tomu, že bol (na dnešné pomery) extrémne nízky a podľa vlastných slov vyzeral dosť detsky, u dievčat mal veľký úspech. Aspoň teda súdim podľa toho, ako ľahko a často nadväzoval známosti. Na rozdiel od Činčurákových nadriadených sa však Mach k ženám choval slušne a galantne. Pozrime sa dnes na ďalšie jeho avantúry i na to, ako musel odmietnuť ponuku na sobáš.
V máji 1918 dostal Jozef Mach dovolenku, ktorú strávil vo Veľkých Levároch. Preleťme to aspoň v rýchlosti, 10. mája si zapísal: Navštívil som moju známu Hildu, ktorú som poznal, bolo to pekné inteligentné dievča, malo ma rado, ale ja nie.
O týždeň neskôr si zapísal: Odpoludnia na bicykli som bol na návšteve v Moravskom sv. Jáne u Irenky Hollej, žiačky učiteľského ústavu. Tam som sa veľmo dobre mal, je to moja tajná láska a je to milé, slušné dievča a veľmo vzdelané dievčatko. Kujú sa plány do budúcnosti! Keď Boh dá, jestli prídem zo svetovej vojny domov!
O ďalšie dva dni sa dobre bavil s Mickou a Arankou Lisalovými, dcérkami nebohého notára Lisála, 19. mája bol Mach na tanečnej zábave, kde sa dobre bavil s dievčatkami a takto to pokračovalo v podstate každý deň jeho dovolenky. Koniec koncov, nie je to nič čudné, aby ste si moje slová nevyložili zle. Bol mladý a chcel sa baviť. Za pozornosť stojí časť jeho zápisu z 21. mája, keď bol na návšteve pri svojej tetke v Slovenskom Mederi: Do neskorej nočnej hodiny som musel rozprávať o mojich frontových zážitkoch. Najmä strýc Béla bácsi sa veľmo zaujímal o vojnu, lebo ako dobrý Maďar a železničný úradník nemohol ísť na bojište, ale musel denne konať zodpovednú službu MAVu.
Pri týchto slovách som si spomenul na Samuela Činčuráka, ktorý tieto veci vnímal úplne inak a Maďarov naopak obviňoval, že sa doma skrývajú pred frontom a nechávajú bojovať Slovákov. Toto je jeden z veľkých rozdielov medzi oboma, kým Mach sa javí lojálny voči rakúsko-uhorskej monarchii, Činčurák vo svojich zápiskoch otvorene vystupuje proti Maďarom aj Nemcom.
Vráťme sa ale k Jozefovi Machovi a dievčatám. V nedeľu 26. mája 1918 mu skončila dovolenka: Dopoludnia v kostole a na veliteľstve posádky sa odhlásiť, lebo takto to predpisuje vojenský rád. Veliteľom miestnej posádky je Nemec, major, ináč veľký ožrala, on bol veliteľom vojenského konského špitálu, ktorý bol v Levároch zriadený, kde sa liečili ranené a choré kone. Odpoludnia prišli k nám do hostinca cigáni z Malých Levár, je to dobrá cigánska kapela, ktorá hrala do tanca, prišli aj Karolínka, Cilka, Ilonka, s ktorými som tancoval. Rozlúčka bola krásna a dojímavá a ostala stálou spomienkou môjho mladého života. Dievčatká mne dali kvety, ruže, znak to úprimnej lásky mládeže, ktorá chce žiť a žiť! Len kto chýbal?! Bola to moja láska Irenka Hollá zo Svätého Jána, ktorá neprišla!
Cestou späť na taliansky front sa Jozef Mach zastavil aj vo Viedni, kde sa stretol so spolužiačkami: Hilda je pravá Viedenčanka, priateľka zo školy, z dôb študentských. Pekná blondínka.
Hildu si zapamätajme.
Od júna bol už Mach opäť medzi Taliankami, udržiaval však čulú korešpondenciu s Irenkou (12. jún: Dostal som dopis od Irenky Hollej z Moravského sv. Jána, ktorú som mal rád. 31. august: Dopis od Irenky Hollej z Moravského sv. Jána, milý to dopis! Mal som veľkú radosť! 15. september: List som dostal od Irenky – moje potešenie.). 4. júla si poznačil: Dnes je sparno, ticho celý deň, podvečer na brehu rieky Piava na veľkom kameni sedím, do tmavej vody pozerám, na oblohu, na hviezdne nebo a moje myšlienky sú doma u milých, milej Irenky Hollej. Raz zase na smutnú opustenú taliansku dedinu Lonzano pozerám a spomínam – dumám o civilnom blaženom živote.
Často mu písala aj Hilda, zápis z 26. augusta: Dnes som dostal od Hildy dopis, píše, aby som si ju vzal za manželku po vojne, moja odpoveď bola krátka, nie! Nemám rád Viedenčanky! Ináč nič nové.
Ešte predtým, 19. júla, bol Jozef Mach povýšený: Dľa plukovného rozkazu No. 165 z 19/VII 1918, Pkt.9/Daj. bol som na čatára povýšený. Mal som radosť. Pil som na to dobré talianske víno. Mnoho priateľov mi blahoželalo. Tri hviezdičky mi prišili Talianky. Večer opäť hudba hrala.
Medzi Taliankami sa (pri všetkej počestnosti) striedajú mená Adela, Piorína (sú to milé talianske dievčatá), Lucia (ponúkla ma dobrým červeným vínkom) či Améllia a Mária (sú to starostove dcéry a majú mňa radi, lebo ja sa chovám slušne a úctivo k nim a nie ako k nepriateľskej rodine). Spomína najmä prechádzky a zábavy: Náš 129. pluk poriadal na lúke medzi Germen a Nemeggio športovú slávnosť. Začiatok bol odpoludnia o štvrtej hodine. Celý pluk tam bol vyrukovaný. Bola tam kantína, bolo pivo, likéry, zákusky, cigarety, salám, čaj, káva s rumom a veru aj teplé párky s kyslou kapustou. Usporiadali sa závody v behu s celým výzbrojom, skok, kolky, jedenie guľatého koláča – v strede boli peniaze. Hudba veselo vyhrávala a lákala tam veľa talianskych dievčat z obce Zermen, čo je správny názov a nie Germen, ako som uvádzal doteraz, Nemeggio a iných obcí, s ktorými sme tancovali, a tak zabudli chvíľu na domov. Prišiel sa tam pozrieť aj veliteľ divízie Feldmarschal leutnant Jeřabek. Miesto bolo zdobené lampiónmi a zábava trvala do deviatej hodiny večer, a potom bol koniec veselého dňa. Aj tu sa naši horkokrvní vojaci Srbi medzi sebou pobili, nožmi sa popichali, boli opití!
Tiež vás zaujíma, ako to dopadlo s Irenkou Hollou? V denníku sa o tom nedozvieme nič, ale vnuk Jozefa Macha mi prezradil, že životnou družkou jeho starého otca sa napokon stala iná dáma.
Z denníka Jozefa Macha ostáva na internete ešte asi 40 kusov. Zo zápiskov Samuela Činčuráka už ani toľko nie. Väčšinu nájdete v spoločnom balení.
Potom už len hľadať v kníhkupectvách.
