V poslednom blogu, kde som okrem iného písal o tom, prečo bol pre sovietskych vojakov dislokovaných na Slovensku v rokoch 1968 až 1991 nezriedka jedinou možnosťou sex cez plot, som sľúbil, že sa budem venovať aj tvrdým trestom, ktorým boli títo vojaci vystavení. Čerpám pri tom z knihy Jána Aláča Sovietski vojaci na juhu stredného Slovenska, na ktorej vydaní som sa tiež podieľal. Jano do nej zhromaždil spomienky od desiatok pamätníkov, ktorí so sovietskymi vojakmi a dôstojníkmi prichádzali dennodenne do kontaktu. Vznikla tak mimoriadne zaujímavá mozaika dokumentujúca málo známe obdobie pobytu sovietskych okupačných vojsk u nás.
Pamätníci, najmä tí, ktorí sa dostali aj do priestoru vnútri kasární v Rimavskej Sobote či v Jelšave či do priestoru vojenského obvodu Lešť, bývali z času na čas svedkami trestania či šikany vojakov. Dám slovo Jánovi Aláčovi: Dochádzalo k uvedomeniu si zásadne odlišnej hodnoty ľudského života. Postavenie vojakov základnej služby vzbudzovalo často súcit. Zdanlivo by mohlo ísť o nezlučiteľný alebo neprirodzený pocit, ktorý je možné mať s príslušníkmi okupačných vojsk. Ľudia, ktorí mali možnosť aspoň na chvíľu nahliadnuť do života vojakov v kasárňach alebo vo vojenskom priestore napríklad pri výcviku, už nevideli po zuby ozbrojených okupantov, ale chlapcov na hranici dospelosti, ktorí pri výcviku, či bolo leto alebo zima, behali do pol pása holí, len vo vojenských nohaviciach, a to aj v zime v mrazoch. Nehovoriac o tom, ak boli títo ľudia svedkami fyzického trestania vojakov. V Rimavskej Sobote bolo každé ráno možné vidieť vojakov behať smerom na Kurinec v trenírkach, tielkach a čižmách bez ohľadu na ročné obdobie. Tí, ktorí zaostávali, dostávali bitku, v lepšom prípade „len“ kopance.
Alebo na inom mieste: Vo všeobecnosti si pamätníci spomínajú na mimoriadne drastické tresty, ktoré však zostávali skôr vo vnútri kasární. (...) Na Oremovom Laze mal byť vojak za trest vyviazaný dokonca do kozlíka. Ide o trest, ktorý bol v stredoeurópskom priestore využívaný v rakúsko-uhorskej armáde do roku 1918 a doložené je aj jeho uplatňovanie v Rakúsko-Uhorsku na zajatcoch v období prvej svetovej vojny. Pre ľudí zo stredoeurópskeho priestoru bolo vidieť niečo takéto šokom.
Uveďme ešte dva konkrétne prípady, ktoré spomenuli pamätníci.
Ukradnutá hus
(kurzívou sú uvedené citáty od informátorky, 84 rokov, Horné Strháre)
Dvaja sovietski vojaci, pravdepodobne z Oremovho Lazu, okradli staršiu pani, ktorá bývala v Horných Strhároch. Z jej domu ukradli hus, ktorá sa práve piekla v rúre, náramkové hodinky a niekoľko ďalších drobností. Pootvárali a prehľadali skrine. Keď sa im postavila do cesty, odsotili ju, pričom si udrela ruku. Incident bol nahlásený najprv na Miestny národný výbor a odtiaľ Sovietom na Oremov Laz alebo do Riečok.
A si predstavte, že tých chlapcov došikovali. Za chvíľu zastane gáz. Dôstojníci von a došikovali ich, tých dvoch chlapcov, čo kradli.
Dôstojník, ktorý vojakov priviedol, sa okradnutej panej opýtal, či sú to oni. Prisvedčila.
Pros bábušku! Pros! Obrátil sa dôstojník na jedného z nich.
A ako kľačal na kolenách, ho zbil. No takí už boli uprataní jódom, dobití, čo ich tĺkli. Asi mali už predtým za to strašnú drezúru.
Podľa všetkého bitku dostali už predtým, ako ich priviedli na konfrontáciu do dediny, kde sa incident odohral.
Dôstojník potom vravel, že hus cestou zedli. A potom mu zobrau náramkovie hodinky z ruky, a že to bude plat bábušky za to, čo ukradol. Druhymu neviem čo zobrau.
Popritom vojakov dôstojník neustále bil, hoci ho prítomní prosili, aby ich už nechal na pokoji.
Pani! Ty nevrav, že nebite! Sovietsky soldat nesmie kradnúť! Bola odpoveď dôstojníka a pokračoval v bití vojakov vojenským opaskom.
Vojakov okrem bitky pravdepodobne ešte čakal aj ďalší trest. Ich previnením nebola len krádež, ale aj negatívny dojem, ktorý podobné činy vyvolávali u obyvateľstva.
Pokazené auto
(kurzívou sú uvedené citáty od informátora, 65 rokov, Horný Tisovník)
Pri pomocných prácach v Hornom Tisovníku a nakladaní alebo vykladaní niečoho na korbu nákladného automobilu niektorý z vojakov vytiahol bolcne, ktoré sú súčasťou uchytenia korby nákladného automobilu na ráme vozidla. V dôsledku toho pri vyklápaní korba vypadla zo svojho uchytenia a vykrivila kabínu nákladného auta. No vytiahli mi bolce – ukazujem tam, čo im bol ako veliteľ. No a ten hneď vybehol, že ktorý? On začal tam behať, ukázali na enyho. Zdrapiu takú veľkú skalu. Buchol ho ňou do rebrou. Dobiu ho tam. A potom nahnau tam všetkých. Tí zdrapili tú korbu v rukách a položili ju naspäť ako mala byť. Som sa čudoval, čo ja budem robiť, volať nejaký Hon (lyžicový nakladač) alebo čo, aby mi korbu napravil. Ale vravím, nahnal ich tam a rukami ju dali naspäť.
No, zisťujem, že ešte by sa toho našlo viac, ale už je tento blog i tak dosť dlhý. Tak zase nabudúce. Ak sa vám na to nechce čakať a toto rozprávanie vás zaujalo, ďalšie spomienky si prečítajte v knihe Sovietski vojaci na juhu stredného Slovenska 1968 – 1991 (na tom linku sú aj ďalšie ukážky). Pár kusov knihy nájdete aj so zadarmo priloženým zborníkom o histórii Novohradu na tomto mieste.
Za najlepšiu cenu nájdete knihu tu (navyše ju dostanete buď s podpisom autora alebo tiež so zborníkom - je tam však len pár kúskov).
Kniha vyšla s finančnou podporou Banskobystrického samosprávneho kraja.
