V závere môjho posledného blogu som citoval slová Vladimíra Polívku z knihy Lučenec a kraj novohradský(1928): „Nesmieme byť k nášmu kraju ľahostajní; musíme pracovať na jeho spoznávaní, učiť aj druhých obdivu pre náš Novohrad, zveľaďovať otázku turistiky v našom kraji, vôbec usilovať sa o lepšie poznanie kraja aj jeho ľudu v našej najširšej verejnosti. Povznesieme tým kraj aj hospodársky.“
Či chceme, či nechceme, musíme priznať, že ani dnes nie je turistický ruch v Novohrade veľmi rozšírený. Viackrát sme (jalovo) dumali nad tým, ako túto situáciu zlepšiť, ako sem prilákať ľudí. Problém je v tom, že hoci tu máme kraj pekný, chýbajú výraznejšie turistické lákadlá. A ani s ubytovaním to nebolo a nie je veľmi ružové. Sám som chcel s rodinou z nejakej vhodnej základne popozerať severozápadný Novohrad, no veľmi sa mi nedarilo. Až som úplnou náhodou narazil na ubytovanie s názvom Green Eden (zabudol som sa opýtať, prečo vlastne anglický názov na írečitých lazoch). V tomto blogu sa pokúsim zhrnúť moje skúsenosti s týmto zariadením.
Medekovci ponúkajú ubytovanie na starej sedliackej udalosti. Pôvodný majiteľ tu svojho času postavil prístavbu, kde podľa pôvodných plánov mali bývať jeho synovia a neskôr tam bola škola pre deti z ábelovských lazov. Mnohí podnikatelia sa spoliehajú na dotácie a eurofondy, keď ich dostanú, vybudujú parádne zariadenie a potom zistia, že nevedia prilákať ľudí. Tu to funguje naopak. Keď sa Medekovci rozhodli uchýliť na samotu na lazy, postupne vybudovali aj priestory pre hostí. Nič veľké, zato o to príjemnejšie. Keď môžu, pomaly to zlepšujú, spoliehajúc sa najmä na vlastné sily. A toto je mne osobne veľmi sympatické.
Dostupnosť
Na ábelovské lazy sa môžete dostať buď od Detvy (11 km) alebo od Lučenca (27 km). Ešte donedávna boli cesty z oboch strán veľmi rozbité a vyššiu rýchlosť ako dvojku ste radili len v prípade, že vám na aute nezáležalo. Dnes je z Ábelovej na lazy položený nový asfalt, a tak od Lučenca prídete úplne v pohode, od Detvy musíte prekonať asi 3 kilometre rozbitej cesty. No a ocitnete sa na lazoch. Domy sú od seba vzdialené v stovkách metrov, podstatný pocit, ktorý tu zažijete, je pokoj. Aj keď teda nie je pokoj ako pokoj...
Kto áno, kto nie
Green Eden ponúka ubytovanie v dvoch izbách, maximálny počet ľudí je osem. Medekovci, majitelia penziónu, sú veľmi milí a ústretoví ľudia. Keď som sa nad tým spätne zamýšľal, celkový dojem z nášho pobytu som dokázal prirovnať len k návšteve u starých rodičov ako z rozprávky (a nie, Medekovci nie sú sedemdesiatnici, ide naozaj o atmosféru). Penzión je totiž súčasťou ich farmy a po vystúpení z auta sa ocitnete na hospodárskom dvore medzi zvieratami. Narátal som tuším dvanásť druhov. V prípade nutnosti sa môžete nechať od zvierat izolovať, ale to je asi lepšie tam ani nechodiť. Naše v podstate mestské deti (tri a päť rokov) mali pred zvieratami najprv rešpekt, ale už po pár hodinách boli s väčšinou z nich najlepší kamaráti. Kým deti dodržiavali pravidlá a napríklad nenaháňali húsatá, domáci ich pomedzi zvieratá nechali voľne behať. A keď im to čas dovolil (pri farme s toľkými zvieratami zas dáko prehnane voľného času nemáte), všetko deťom poukazovali, nechali ich vyskúšať dojenie, povozili na poníkovi aj na koni, nechali kŕmiť kravy, proste takmer čokoľvek, čo si deti zmysleli. Takže ak máte deti, ktoré majú radi spoločnosť zvierat, ale doma k nim prístup nemajú, toto je ideálne riešenie. Ani som sa detí nemusel pýtať, či sa im páčilo, jasnú odpoveď mi dal hodinový plač pri odchode, že oni ešte ísť nechcú. Na druhej strane, ak sa vám z hovna v tráve robia mžiky pred očami, toto pre vás nie je vhodná destinácia, otázka totiž nestojí, či do dákeho stúpite, ale kedy. Je to naozajstný hospodársky dvor, ak zaprší, brodíte sa blatom.
Stojí za to prísť aj keď nemáte deti? Povedzme si na rovinu, že najbližšie okolie ponúka len ľahké vychádzky. Pre deti to stačí, ak sa chcete venovať serióznej turistike, tak si asi vyberiete vychytenejšie destinácie. Ak by som ale Ábelovú a jej širšie okolie niekomu odporúčal, tak cyklistom. V celom severozápadnom Novohrade nájdete desiatky a desiatky kilometrov ciest hore a dole, asfaltky aj poľné cesty. Nemôžete tu ale čakať cyklistickú infraštruktúru v štýle južnej Moravy či v Rakúska. Takže len mapa a dobré plánovanie. Ale i tak si myslím, že to bude stáť za to a sám sa sem s bicyklom chystám. Zároveň si myslím, že by to mohla byť jedna z výziev pre starostov, aby sa infraštruktúrou pre cyklistov zaoberali. A tým nemyslím vyznačiť jednu cestu z Detvy do Lučenca...
S bicyklom (a tiež autom) sa už viete dostať k rôznym vzdialenejším zaujímavostiam v okolí: zrúcanina hradu Divín, unikátne ľudové náhrobníky vo viacerých obciach Novohradu (Horný a Dolný Tisovník, Ábelová, Polichno, Nedelište, Madačka...), stojí za to popozerať si aj samotné obce, ktoré sa vyznačujú svojskou architektúrou. Zastaviť sa môžete v Dolnej Strehovej, kde je v kaštieli Madáčovcov múzeum a v obci aquapark. Sú tu aj ďalšie zaujímavé miesta na pozretie, ale sú to skôr také utajené klenoty (niektoré zaujímavosti Novohradu na dobových fotografiách sú tu).
A v tomto vidíme najväčšiu rezervu, čo sa týka spoznávania Novohradu a učenia druhých obdivu pre náš Novohrad. Zamýšľali sme sa napríklad nad tým, že ak by prišli väčšie skupiny, vedeli by sme im večer spraviť takú krátku prezentáciu toho, čo sa tu dá vidieť a prečo je to zaujímavé, prečo tento kedysi bohatý priestor stratil tak veľa zo svojho lesku a podobne. To je však časovo veľmi náročné a možno by nás to bavilo prvé dva-tri razy, ale dlhodobo si to neviem predstaviť. Momentálne pracujeme na inej myšlienke a verím, že sa nám ju podarí dotiahnuť a budúci rok predstaviť verejnosti. Zatiaľ sa dá mnohé o našom kraji prečítať v Zborníku zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie (tu je zadarmo na stiahnutie ročník 2019, tu ročníky 2016 až 2018).
Domáci miláčik v guľáši
Ak som hovoril, že som na hospodárstve Medekovcov napočítal tucet rôznych zvierat, bol tu ešte trinásty druh. Edo. Eda ako malé jelenča niekto „zachránil“ z prírody. Doniesli ho k Medekovcom, ktorí sa ho ujali a vychovali ho. Čakali, že keď vyrastie, sám sa vráti do prírody, ako sa to predtým stalo so srncom, ktorého im tiež takto doniesli. Ale Edo nie, Edo sa zaradil do svorky ku psom a všade s nimi chodil. Bol to bizarný pohľad, lebo keď sme sa vybrali na prechádzku, pridali sa k nám dva psy a jeleň. Tých pár okoloidúcich, ktorých sme stretli, sa nestačilo diviť. S Edom sa spája množstvo zaujímavých príhod, ale tie Igorovi nebudem kradnúť, nech ich rozpráva sám. Keď už bolo jasné, že sa Edo do prírody nevráti, dali ho vykastrovať (s nevykastrovaným jeleňom v ruji nie je sranda) a dostal aj reflexný obojok, aby bolo jasné, že je to domáci miláčik a nie lovná zver. Bolo úžasné Eda sledovať, ako cez deň vylihoval na priedomí ako mačka. Pri druhej návšteve sme čakali, že nás prídu opäť privítať psy a Edo. Psy prišli, Edo nie. Domáci nám smutne oznámili, že Edo sa jedného dňa nevrátil z prechádzky (mal úplnú voľnosť, nedržali ho ani za plotom, to bolo koniec koncov zbytočné, dvojmetrový plot vedel preskočiť len tak medzi rečou) a zrejme skončil v niečom guľáši.
Keď som kedysi písal o primitivizme novohradských vrchov, bolo to práve o tomto priestore. Ešte veľa by sa toho dalo napísať aj o Zelenom raji, aj o Ábelovej (Vedeli ste, že je to obec s jedným z najkrajších krojov na Slovensku?), ale už teraz je tento text pridlhý. Pridávam ešte fotografie, aby ste si to vedeli predstaviť, mnohé nájdete aj na ich stránke a tiež na Facebooku (tam nájdete aj najviac fotiek). Ak ste pri čítaní o tomto pre mňa milom penzióne neprevracali očami, odporúčam v každom ročnom období. Ak budete mať šťastie môžete trafiť hubársku sezónu, bylinky, ruju... Všetkého si tu užijete dostatok. Celkom by ma potom zaujímalo, či aj vy budete mať pocit, že toto by mohol byť spôsob, ako náš Novohrad dostať do povedomia širšej verejnosti. Máme ešte čo robiť, aby sme pritiahli viac ľudí, osobne si myslím, že to pôjde skôr metódou malých krokov. Koncom apríla sa tam chystám s bicyklom, podám hlásenie, či sa mi splnili očakávania.
