Pomaly sa blíži akcia, ktorá bude vyvrcholením našich aktivít v roku 2017 – na konci novembra sa uskutoční Stretnutie priateľov regionálnej histórie v Hradišti. Pri tejto príležitosti vydávame aj zborník. Tento rok bude veľmi rozsiahly, počet príspevkov prekročí štyri desiatky a počet strán s veľkou pravdepodobnosťou nahryzne aj šiestu stovku.
Postupne vám niektoré príspevky predstavím. Vybrať bude veľmi ťažké, väčšina je mimoriadne zaujímavá. Dnes som sa rozhodol čerpať z príspevku Jozefa Drenka o lučenskom policajnom kapitánovi Alexandrovi (Sándorovi) Wagnerovi (1856 – 1929). Politickú kariéru začal ako 26-ročný vo funkcii podnotára, v rokoch 1885 až 1896 bol policajným kapitánom a napokon v rokoch 1896 – 1918 mešťanostom Lučenca.
„Do kompetencie policajného kapitána Lučenca patrili aj nevestince. Mesto Lučenec prevádzkovalo štyri verejné domy (Kerek udvar – dnešná ulica Dr. Vodu, oproti artézskej studni – dnešná Komenského ulica, Panónia – Červený dom, na dnešnej Zvolenskej ceste a v časti Tuhár) napriek tomu, že boli zo strany obyvateľov neustále kritizované a žiadalo sa ich zatvorenie. V každom z nich „pôsobilo“ 18 až 20 prostitútok. Podliehali pod právomoc policajného kapitána, ktorý navrhoval aj organizačný poriadok o nevestincoch a prostitúcii, ktorý predkladal na schválenie mestskému zastupiteľstvu. Viedol evidenciu prostitútok a zabezpečoval ich pravidelné lekárske prehliadky.“
Štatúty nevestincov dokonca vyšli aj tlačou a to v rokoch 1880, 1891 a 1902. V plnom znení si môžete prečítať najstarší z nich:
„Domáci poriadok: Správanie majiteľa nevestinca
1. Majiteľ nevestinca musí prijatú prostitútku behom 24 hodín prihlásiť a odovzdať jej preukaz s prihláškou na policajný kapitanát.
2. Majiteľ nevestinca nemôže do domu prijať viac ako štyri prostitútky. Má zaistiť a poskytnúť im poctivý, zdravý byt a osobitnú miestnosť na odpočívanie.
3. Zárobky v dome môžu dostať len prostitútky prihlásené na policajnom kapitanáte, iným ženám nemôže poskytnúť ubytovanie.
4. Majiteľ nevestinca nemôže prinútiť prostitútku proti jej vôli pre službu nápadne škaredým, krpatým alebo opitým. Prostitútky pred nimi musí chrániť.
5. Povinný je v dome udržiavať ticho, aby nevyrušovali susedov hlasnou hudbou a zábavou.
6. Majiteľ musí zamedziť pobytu podozrivých osôb v nevestinci.
7. Okná z nevestinca smerom do ulice musia mať záclony. Prostitútky sa nemôžu ukazovať v oknách, priestupky bude trestať policajný úrad.
8. Majiteľ nevestinca prísne dbá, aby nevestinec nenavštevovali mladíci a študenti. Keď sa sem dostavia, musí ich vykázať.
9. Čeľadníčky v dome nemôžu zarábať svojim telom.
10. Majiteľ nevestinca nemôže zadržiavať nehnuteľnosti prostitútky, najviac 10 forintov dlžoby.
11. Majiteľ nevestinca musí pod ťarchou potrestania povoliť odchod prostitútky z nevestinca a to ohlásiť policajnému úradu.
12. Majiteľ musí pre prostitútky zaistiť ubytovanie, stravovanie, kúrenie, svietenie, lekárske prehliadky, pranie bielizne – za to môže mesačne prijať najviac 40 forintov.
13. Zárobky dostávajú prostitútky každý týždeň.
14. V prípade, že príjem prostitútky nedosiahne výšku nákladov za jej poskytnuté služby, nemôže od nich pýtať peniaze navyše.
15. Majiteľ nevestinca je povinný každú stredu a sobotu zaistiť lekársku prehliadku prostitútok. Za každú lekársku prehliadky platí lekárovi 50 kr.
16. Počas menštruácie a deň potom nesmie prostitútka vykonávať činnosť a musí jej umožniť okúpanie.
17. Pre návštevníkov musí byť na každej izbe glycerín, čistý olej, mydlo, vlažná a teplá voda.
18. Majiteľ nevestinca je povinný mať v dome niekoľko umývadiel, vaní a sprchy. Sediace vane používať každý deň, vaňu aspoň dvakrát mesačne.
19. Pri chorobe prostitútky musí mať pre ňu majiteľ osobitnú miestnosť.
20. Majiteľ nevestinca musí evidovať zárobky prostitútok a pri príchode prostitútky zaplatiť 1 forint u policajného kapitána
21. Porušenie hociktorého domáceho poriadku nevestinca bude majiteľ potrestaný finančnou pokutou od 5 do 50 forintov. Pri opakovaní priestupku dvojnásobnú finančnú pokutu, prípadne stratu možnosti podnikania.
V Lučenci, 5. mája 1880.“
V príspevku Jozefa Drenka je ešte mnoho ďalších zaujímavostí zo života policajtov v Lučenci za Rakúsko-Uhorska, celý (má vyše 20 strán) sa objaví v zborníku zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie. Všetko podstatné sa o zborníku dozviete na tomto linku, kde prebieha crowdfundingová kampaň. Ak by ste mali o zborník záujem a nie ste priamo z Lučenca, je to asi jediný spôsob, ako sa k nemu dostať.
Spomienky na lučenské nevestince sa objavia aj v inom príspevku zo zborníka. Veronika Homolová Tóthová píše o živote Mengeleho dievčaťa, Violy Stern Fischerovej, v Lučenci. Tento od roku 1938 patril Maďarsku (osudy židov v slovenskej časti Novohradu som načrtol tu). Lučenskí židia sa museli vysťahovať z hlavných ulíc a z ulíc pomenovaných po nemeckých a maďarských velikánoch. Pani Fischerová na to spomínala takto:
„Mali sme štyridsaťosem hodín na vysťahovanie, a tak na plač a ľútosť nezostal čas. Takýto osud postihol viacero rodín našich známych. Len na našej ulici sa ich muselo pobaliť päť.
Zohnať slušné bývanie bol problém. Práve preto, že ho hľadali viacerí. A mnoho z nich mohlo, na rozdiel od nás, aj priplatiť, aby ho dostali. Oteckovi sa ale podarilo nájsť byt. Spĺňal dve požiadavky – mohli sme si ho dovoliť a bol relatívne blízko ku trhu a centra mesta. Z Veľkej Begovej ulice, dnes je to ulica J. Kármána, sme sa presťahovali do Malej Begovej. Keby ste ju hľadali, dnes sa volá Begova.
Mamička bola najskôr zhrozená. Byt bol vo vlhkom dome so spoločným dvorom a obyvateľmi, ktorí sa nemohli a ani nechceli, radiť k strednej vrstve. A ešte jednou vecou bola zhrozená – len o bránu ďalej bol tzv. vykričaný dom. Nevestinec. V Lučenci boli celkovo štyri. Každý pre inú sortu zákazníkov. Zaujímavé, že vtedy to nikoho nejako extra nepohoršovalo. Vlastne pohoršovalo to najviac tie zámožné dámy, ktorých muži radi chodili aj do tých, ktoré boli, povedzme to kulantne, pod ich úroveň. Lebo tie ‚na úrovni‘ sa tvárili ako nóbl kluby, kde páni platili ročné členské a už sa nikto nestaral, na akom druhu zábavy sa dohodli s hosteskami, speváčkami či tanečnicami, ako sa tie dievčatá oficiálne nechali titulovať. Tie menej nóbl boli také surovejšie – chceš dievča a chceš od nej to a to, bude to za toľko a za toľko. My sme bývali práve pri takom. Muži tam chodili v rôznu dennú či nočnú hodinu a teda nebolo ich málo ani v časoch, kedy človek dvakrát obrátil každú korunu. Náš sused, pán Bandi, na to hovorieval vetu, ktorú naša mamička nenávidela a popravde nemala rada ani pána Bandiho: ‚Jesť sa musí a špásovať sa chce.‘ Nepoužil slovo špásovať, ale dobrá výchova mojej mamičky mi stále nedovoľuje napísať ho tak, ako to povedal.“
V zborníku si budete môcť prečítať, ako pani Fischerová spomína na život v Lučenci. Celý jej príbeh zachytila Veronika Homolová Tóthová v knihe Mengeleho dievča, ktorá rozhodne stojí za prečítanie.
