Opäť sa vraciam k zápiskom Samuela Činčuráka z prvej svetovej vojny. Dopodrobna v nich opísal svoje skúsenosti z krvavého konfliktu. Už som písal o Činčurákovom pohľade na alkoholizmus v armáde a aj o tom, ako sa na fronte riešila potreba sexu. Aktuálne sa chcem venovať veci veľmi prozaickej – jedlu a s ním súviacemu hladu. Za bežných okolností na to človek veľmi nemyslí, v kritických podmienkach (napríklad pri 51-mesačnom pobyte na fronte) sa (ne)dostatok potravín stáva otázkou bytia či nebytia.
Pre pripomenutie zhrniem, že Samuel Činčurák prežil viac ako štyri roky vo víre prvej svetovej vojny najmä vďaka tomu, že slúžil tesne za frontom v zásobovacej jednotke. S pomocou civilistov (furmanov) vozili do prvej línie potraviny a materiál a odvážali ranených. Určitý čas strávil aj pri vojenskej pekárni a v nemocnici pre kone. Vďaka tomu a aj vďaka faktu, že bol dôstojníckym sluhom, prežil vojnu bez väčšej ujmy na zdraví či živote. Zblízka videl kšeftovanie s potravinami a oblečením, márnomyseľné plytvanie potravinami zo strany dôstojníkov a poddôstojníkov na jednej strane a na druhej strane biedu vojakov a najmä civilného obyvateľstva. Všetko si zapisoval, čím podal ojedinelé svedectvo o bežnom živote na fronte (srbskom, ruskom aj talianskom) v rokoch 1914 až 1918.
Človek má sklony považovať svojich predkov za čestnejších, úprimnejších, lepších. Do istej miery je toto romantizovanie pochopiteľné, hoci nelogické. Činčurák vo svojich zápiskoch podobné predstavy rozbíja na márne kúsky. Odhaľuje charaktery svojich súčasníkov až na dreň a nie je to príjemné čítanie. Pobyt v armáde pritom aj samotného Činčuráka vyliečil z niektorých naivných predstáv (zápis vznikol po oslave príchodu Nového roku 1917): „Pokiaľ páni večerali, mal som slúžiť pri stole, pričom som mal príležitosť pozorovať vzdelanosť tohto sveta. Nikdy som si nepredstavoval, že by sa aj medzi vzdelanou triedou nachodili mladé aj staré prasce.“
Alebo na inom mieste: „Vždy som si myslel, že kde sú veľkí páni, tam sa faloš neprevádza, no aj to sú ľudia, lakomosť a obžerstvo zrovna tak opanuje vzdelaných ako sprostých, ba čím viacej, bo im viacej načim, oni sa s jednoduchým neuspokoja.“
Prelom rokov zrejme nebol obľúbený deň Samuela Činčuráka. V januári 1918 si o silvestrovských oslavách dôstojníkov zapísal: „Prišiel Silvestrový deň, ani sa také prípravy nerobili, ako to slávnostne dopadlo. Dostali sme dvoch dôstojníkov za hostí, naši traja, tak boli piati. Poddôstojníci zišli sa do pisárne, jedni tu, druhí tam, jedli, pili, hrali, spievali! ... O dvanástej nastal krik, spev, že sa až tak ozývalo, skákali, bláznili sa ako spochabení, z toho smiech veľký. Smiali sa sami na sebe, bo všetci z jedného nočníka pivo pili. Bárs bol ešte nočník nový, neupotrebený, predsa mi bolo divné, že vzdelaní ľudia a môžu také hlúposti vystrájať.“
Život dôstojníkov
Dôstojníci a najmä poddôstojníci, ako to Činčurák viackrát zdôrazňuje, viedli aj tesne za frontovou líniou veľmi márnomyseľný život, takmer nič im nechýbalo. Vysvetlenie je prosté – ak sa im naskytla príležitosť (a že ich bolo), okrádali svojich vojakov a takto získané naturálie vymieňali za alkohol, (v tom čase a podmienkach) luxusné potraviny, dávali ich za odmenu ženám, ktoré s nimi spávali a podobne. Takto napríklad opísal Činčurák život dôstojníkov na ruskom fronte vo februári 1917: „Páni dôstojníci zväčša čas trávili, lepšie povedať mrhali, pri kartách a šachoch. Každý večer sedeli do dvanástej v noci a pri tom sa upíjalo vínečko. Každý druhý večer šli páni dôstojníci do mesta Perehinska do kina. Keď sa vrátili, pokračovalo sa v pití a hraním gramofóna. Páni dôstojníci neboli tak zatvrdilí, aby aj mužstvo neboli pustili do kina. Každý mohol, kto len chcel, keď mal prázdny čas. Mužstvo chodilo, no nielen do kina, ale po špinavých veciach, kradli v pekárni, čo sa dalo, nosili do mesta, a tak sa hriešne obchodovalo.“
Tu by sa možno žiadalo vysvetliť, že zásobovacia jednotka pomerne veľa času pomedzi presuny trávila čakaním, a tak jej príslušníci mali dostatok času viesť nočný život. Gramofón nosili stále so sebou na jednom z vozov. „Naše vozy vozili drevo z hory do Jurkovca ku pekárni a pre trupy, bo tu fasovali, poneváč bola už zima. Tu v Horošewci sme sa ubytovali, naši páni v jednom domku a my dvaja sluhovia v druhom. My dvaja sme varili a oni dvaja jedli, hrali karty od rána do večera, ba často i dlho do noci, tu i tam spustili gramofón, aby im zahral, musí sa človek aj rozveseliť, čo tam po furmanoch, že sa vonku zmrzajú.“
A ešte jedna ukážka ako dôstojníci rýchlo na dobré privykli a ako to išlo na úkor mužstva: „Nadporučík Schwabel, ktorý zastupoval môjho nadporučíka, pokiaľ sme boli na dovolenke, bol trochu poriadok spravil pri staffle, lenže aj naučil poručíka na koláče. Múka sa fasovala, aby sa zápražka robila pre mužstvo, no tým sa dalo jedlo bez zápražky a z múky sa koláče napiekli. Víno sa teraz vždy fasovalo, rum, masť, maslo a lekvár, no zo všetkého mužstvo málo dostalo. Poddôstojníci potrebovali viacej než dôstojníci, bo už sme mali troch feldvéblov, jedného fürera a piatich kaprálov. Feldvébli máloktorý deň žeby neboli bývali opití, mali svoju poddôstojnícku kuchyňu, kde sa lepšie varilo ako pre dôstojníkov.“
Život vojakov
Postavenie obyčajných vojakov, furmanov aj civilistov sa počas trvania vojny dramaticky zmenilo. Najlepšie to zhrnul samotný Činčurák v zápise z talianskeho frontu tesne pred koncom vojny: „Keď sme prišli do Korintska (Korutánsko), už bolo poznať, že obyvateľstvo má veľký nedostatok. Sami železničiari, kde len mohli a kde sa dalo ukradnúť od vojakov, tak to ukradli. Keď sme prekročili hranice Tirol, kde vlak zastal na nádraží, hrnuli sa hŕby detí k nám volajúc: ‚Bitte schön stickel Brot!‘ Pri tomto smutnom obrázku, spomínal som si na časy, aké boli, keď sa vojna začala. Keď sme cez Sriemskú župu mašírovali proti Srbsku, kde sme koľvek cez dedinu šli, vynášali nám chleba, slaninu, koláč a ovocie. Vtedy nás núkali s jedením a hľa, vo štvrtom roku vojny a víťazstva (!) prichodia civili k vojakom a so zloženými rukami prosia o kúsok chleba. To je víťazstvo! To sme si vybojovali, sami seba zabili! Áno, seba samých a svoju krajinu zničili!“
V decembri 1917 pri príležitosti vianočných sviatkov, Činčurák opäť porovnáva život dôstojníkov a vojakov: „Strava cez sviatky bola naozaj dobrá, no akú mali tí pred nami v zákopoch, neznám. Chleba sme im poslať nemohli, keď nebolo múky, z čoho by sa bolo napieklo? Tak dostali jednu weknu (bochník) na šesť dní, nuž mali smutné Vianoce! Naši páni dôstojníci mali všetkého, čo im srdce zažiadalo, iba „tatačie mlieko“ im chybovalo.
Keď prišiel prvý deň vianočný, naši páni dôstojníci sedeli pri preplnenom stole dobrých jedál, tak som spozoroval na ceste jedného ubiedeného vojaka, šiel zo zákopov na dovoleno, iste ho niečo súrne domov volalo. Sedel vedľa cesty, bol veľmi ustatý a hladný. Šiel do našej kancelárie prosiť o kúsok chleba, ale bol nemilosrdne vyhnaný. Primeriaval som ho ku dôstojníkom, ktorí sedeli pri stole vykŕmení ako bravy, jedli a pili. Či je to spravodlivosť? Bojovať za kráľa a vlasť! Jeden sa prejedol a druhý hladom umiera! Ó, ľudia, akože to hľadíte, keď nevidíte, tú veľkú nespravodlivosť, ktorá sa deje na zemi!? Nuž, poviete mi, že je vojna.“
A na inom mieste z toho istého obdobia: „Bola nedeľa, slniečko krásne svietilo, naši páni dôstojníci sedeli pri stole, brblali sa vo výborných jedlách, akosi im nechutilo. Veď ‚sýta duša aj medom pohŕda‘, povedal múdry Šalamún a mal pravdu. Pred našou pekárňou ležala pechota, ktorá sa od fronty vrátila na zotavenie do zálohy. Poumýval som riad v dôstojníckej kuchyni, vyniesol vedro a vylial to do járku pred barákom. Niekoľko vojakov od pechoty prišlo do jarku a zbierali kosti a odpadky jedla. Kuchár cez okno sa díval a chutne sa zasmial povediac: ‚Ešte aj šupu z kromplí jedia z tých pomyjí!‘
Mne nebolo do smiechu, súcitil som s úbohými vojakmi, no pomôcť som im nemohol. Musel som myslieť, keď som aj nechcel: ‚Jedni sa prežierajú a druhí hladom umierajú!‘ Nuž, vojna je vojna!“
Činčurák zachytil veľmi veľa fragmentov zo života vojakov. Pôvodne som mal do blogu pripravených asi trikrát viac ukážok, ako som napokon použil. Ale ešte jednu si predsa neodpustím, je už z konca vojny na talianskom fronte: „Tu mi rozprával jeden šikovateľ, že pred tromi dňami stáli jeho vozy na nádraží, tu priletí talianská guľa a vrazila do hŕby koní, ktoré sa mali nakladať. Trinásť z nich zabila. A vraj asi za dve hodiny len kosti z nich trčali, všetko hladovití vojaci roznosili a zjedli. Ó, to je vojna!“
Život civilistov
Vojaci mali ťažký život, ale stále tu bola skupina ľudí, ktorá na tom bola ešte horšie. Civilisti. Kruto boli zasiahnutí všetci, pretože rekvirácie počas prvej svetovej vojny boli veľmi tvrdé. Avšak tí, ktorí mali smolu, že cez ich dediny prechádzal (alebo tam nebodaj stál) front, zažili peklo na zemi.
„Desiateho septembra (1918, taliansky front) prišiel rozkaz, že musíme presídliť z Pedavene do Fonzaso. Naložilo sa všetko na vozy a už sme aj mašírovali. Pokiaľ žiť budem, nezabudnem ten živý obraz, ktorý som videl idúc cestou do Fonzaso. Sedel som na voze, dívajúc sa na to biedne vyhladovené ľudstvo, každému na tvári mohol si čítať: ‚Hlad! Hlad!‘
Tu spozorujem jednu ženu v strednom veku vysokej postavy. Ťahala za sebou prázdnu káru, bola tak chudá, že si jej videl každú žilku na tvári, oči vpadnuté, zuby vycerené, hrozne bolo sa na ňu podívať. Vzal som polovičku chleba, čo som dostal na cestu a zavolám: ‚Hallo paňoke!‘ Žena pozrela na mňa a keď videla, že jej chleba otŕčam, nahala káru, bežala k vozu, uchytila chlieb a pchala do seba, že ani neprežúvala. Nie, nemohol som sa na to dívať! Prišli mi na myseľ slová jedného srbského zajataca, keď ešte prišiel na Barikade ku mne, prosil chleba a povedal: ‚Brate, neznaš, što je to gladom umirat.‘ Ó, to je vojna!“
Tu som písal o tom, že ženy počas prvej svetovej vojny smilnili s vojakmi aj za kus chleba. Dá sa tomu diviť?
Život civilistov videl Činčurák hlavne pri cestovaní vlakom. Napríklad v roku 1918 ho jeho veliteľ poslal odviezť do Prahy k svojej rodine veci, ktoré už na fronte nepotreboval: „Prišiel som do Prahy, zosadol. Keď som vyšiel z nádražia na ulicu s batožinou, tu ma celá rada chlapcov obkolesila a každý sa ponúkal, že mi pomôže odniesť. Keď som sa spýtal, čo by žiadali za pomoc, tu z viacej úst znelo:
‚Kúsok chleba! Len kúsok chleba!‘
‚Čo je prevrátený svet?‘ spytoval som sa sám seba, peniaze nechcú, len chleba. Aby som sa zbavil návalu nosičov, vysadol som na tramvaj a zmiznul hladujúcemu davu. Prišiel som na Smíchov ku rodine môjho stotníka, odovzdal veci a u nich prenocoval.“
A posledná ukážka z roku 1918 snáď ani nepotrebuje komentár: „Pri nádraží bolo vidieť veľmi smutný obrázok, celý kŕdeľ detí, na kostru chudých žien a mužov žobrali od cestujúcich vojakov chleba. V čakárni, keď dakto vybral z batoha chleba, aby si zajedol, tu ho obkolesili hladom umierajúce deti, kľakli si na holé kolená a zloženými rukami prosili kúsok chleba. Kam človek pozrel, všade to kričalo: ‚Hlad!‘ Hlad a zase len hlad. Ó, hrozná vojna!“
Všetky ukážky sú zo zápiskov Samuela Činčuráka Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 – 1918, ktoré sa nám podarilo vydať s pomocou Fondu na podporu umenia. Kniha je už vypredaná, posledných 9 kusov je možné získať na tomto mieste (spolu so Zborníkom zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie 2019 - 2 zväzky, 720 strán).
Zápisky sú k dispozícii aj v exkluzívnej zberateľskej podobe, hľadajte tu alebo tu.
