Reč je o Samuelovi Činčurákovi, dolnozemskom Slovákovi narodenom v roku 1883 v Pivnici v Báčke (dnešné Srbsko). V roku 1885 sa rodina presťahovala do Iloku na pravej strane Dunaja, kde sa vyučil za kolára. Ako osemnásť ročný si v Iloku vypočul vystúpenia sestier Márie a Kristíny Royových zamerané na duchovnú oblasť a sociálnu prácu, ktoré ovplyvnili celý jeho život.
Sestry Royové boli zakladateľkami náboženského spolu Modrý kríž na Slovensku (1897). Spolok vznikol, aby čelil rozmáhajúcemu sa alkoholizmu, s ktorým bojovalo protestantské duchovenstvo, vystupoval aj proti hazardným hrám a nemravnému životu.
Pomoc sestier Royových a Jána Charvátha umožnila Samuelovi Činčurákovi začať v roku 1906 študovať na novozaloženej misijnej škole v Katoviciach a neskôr na misijnom ústave v Hausdorfe v Sliezsku. Tam sa vzdelával a zdokonaľoval v cudzích jazykoch. Štúdium ukončil v roku 1908.
Túžba Samuela Činčuráka dostať sa na Slovensko a aktívne sa zapájať do činnosti Modrého kríža sa splnila v roku 1912, kedy sa oženil so Zuzanou Betinovou z novohradskej obce Ozdín. Ako roľník tu prežil štyri celé desaťročia, stál v obci na čele odbočky Modrého kríža. Písal a vydával knihy (rozprávky, náboženskú literatúru i romány). Výrazným duchovným vplyvom na širokú verejnosť dosiahol i to, že v Ozdíne nebola krčma.
Spolok Modrý kríž bol po nástupe komunistov k moci (1948) zakázaný. Po smrti Samuela Činčuráka „na základe udania, že máme doma náboženskú literatúru, nám žandári z Lučenca zhabali knihy, náboženské časopisy a písomnosti, ktoré našli. Aj z toho dôvodu sa po starom otcovi zachovalo tak málo. Pošta z Európy aj zo zámoria mu chodila ešte dlhé roky aj po jeho smrti.“ (spomienka jeho vnuka Ivana Mojmíra Zoborského) Akoby zázrakom pozornosti žandárov unikli jeho rozsiahle a unikátne dvojzväzkové zápisky z prvej svetovej vojny, ktoré sa nám len celkom nedávno podarilo vypátrať, zeditovať a vydať knižne. Vo virvare prvej svetovej vojny strávil Samuel Činčurák dlhých 51 mesiacov, prešiel srbským, ruským aj talianskym frontom. Jeho šťastím bolo, že neslúžil v prvej línii, ale mal na starosti zásobovanie a teda sa pohyboval tesne za frontom. Väčšiu časť vojny slúžil ako dôstojnícky sluha, mnohé informácie mal teda z prvej ruky. Ako silno nábožensky založený človek musel počas vojny trpieť, nielenže videl všade okolo seba nezmyselné utrpenie, smrť, chaos a rabovanie, ale v rámci armády popisuje alkoholizmus, krádeže či smilnenie, teda javy, proti ktorým sa v civile snažil bojovať. V armáde boli akékoľvek jeho snahy, z pochopiteľných dôvodov, odsúdené na neúspech. O jeho zážitkoch z vojny napíšem (snáď) osobitné blogy, teraz len jedna ukážka týkajúca sa práve alkoholu:
„Stotník P. si nevedel dať rady s ľuďmi, ktorých mal pri koňoch, bo sa veľmi opíjali. Chlapi mali denne tri koruny a stravu, nič nerobili a aby si čas ukrátili, pili ako dúha a opilí sa váľali. Stotník P. prísno zakázal, že nesmú piť, no kto zakáže svini, keď je v kaluži, aby si neľahla do nej? Kto zakáže opilcom piť, keď chcú a majú k tomu príležitosť? Stotník zakázal, že nesmie nikto do dediny a tým, čo predávali medzi nás, nesmeli sa ku nám priblížiť. No čo nevyhútajú ženy, ktoré prinášali a predávali – tie sa obšmietali po kukurici okolo nás a keď dakto šiel tam na svoju potrebu, tak ho ponúkali s páleným. Boli sa tak naučili, že každú chvíľku bežali do kukurice a tam sa kšeft robil.
Jedného dňa jeden náš vojak popil jednej dievčiny pálené a oraboval ju o šesť korún. Tá prišla ku feldvéblovi, čo bol nad koňmi. Že feldvébl bol tiež kamarát z mokrej štvrte, bo i on chodieval do kukurice píjať, stal podľa dievčiny a aby sa stal veľkým, dal nás všetkých autretovať, aby ukázala toho, čo ju okradol. Bolo nás drahne, no predsa poznala, maďarského cigáňa. Ako tak stojíme a čakáme dlhú kázeň, príde kadet a spýta sa, prečo je autret. Feldvébl predstúpi pred neho a vyrozpráva mu udalosti. Kadet sa obrátil, k devuche a krikom na ňu: „Ako si sa smela sem opovážiť prísť predávať, keď je to prísne zakázané? Dobre urobili, že ti peniaze zobrali, mali ťa ešte do zadku vykopať, marš preč! A vy abtreten!“
„Nak žije pán kadet!“ znelo z viacej hrdiel. Aj sám som schvaľoval rozsudok mladého dôstojníka, bo keď by neboli tie ženštiny priniesli tú otravu, neboli by sa mohli ľudia tráviť, bo z toho už aj cholera začala.“
Ukážka je z knihy Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 – 1918. V závere knihy spomína na svojho starého otca profesor Ivan Mojmír Zoborský: „Bol hlboko veriaci s výrazným národným a sociálnym cítením. Pritom to bol veľmi skromný dedinský človek so zmyslom pre spravodlivosť a zodpovednosť. Na druhej strane bol pre mňa pre jeho mimoriadnu pracovitosť a vzdelanie doslova kultovou osobnosťou, ktorej som sa v dospelom veku chcel aspoň priblížiť. Miloval a obdivoval prírodu, rastliny a zvieratá. Odsudzoval alkoholizmus, hazardné hry a nemravnosť. Ovládal viaceré jazyky, bol všestranne vzdelaný, mal dar reči a ako kazateľ presvedčivým a zanieteným prejavom dokázal získavať ľudí pre svoje myšlienky a ciele. Vedel odpovedať na všetky moje zvedavé detské otázky. Vo vyššom veku bol náročný predovšetkým na seba, ale aj na najbližších. ... Keď viacerí roľníci v obci ešte len vstávali, starý otec sa už vracal s kosou na pleci z lúk alebo polí. Spomínam si, ako veľmi zavčasu ráno odchádzal s veľkou motykou okopávať kukuricu, alebo kŕmnu repu. Dcéry Božena a Milica mu často nosili obed na vzdialenejšie polia, aby nestrácal zbytočne čas. Keď sa po súmraku vrátil, tak pracoval v stolárskej dielni, ktorá bola na tú dobu výborne vybavená náradím, vrátane pracovného stola (varštatu). ... Neskoro večer sa vzdelával, pripravoval na vystúpenia a písal. Mal samostatnú pracovňu, do ktorej si vyrobil police na celú miestnosť a tam mal uloženú literatúru, rukopisy a korešpondenciu. Jeho korešpondencia s aktivistami a spolkami Modrého kríža bola značne rozsiahla. Mal tiež zbierku okolo 50 rôznych vydaní Biblie a spevníkov, zbierku pohľadníc (približne 3 500) a známok. Pracoval (písal) dlho do noci, až som mal pocit, že vôbec nespáva, ale na svitaní bol znovu plný energie. V pamäti sa mi uchovalo, že dokázal na povalu domu spolu vyniesť dve plné vrecia obilia (100 kg) po úzkych schodoch.“
Spomína aj na jeho spory so svetskou i duchovnou vrchnosťou: „Veľmi energicky presadzoval zásady Modrého kríža a významne ovplyvňoval aj svoje okolie. Preto sa viackrát dostal do sporu s vtedajším vedením obce (richtárom), učiteľom, krčmárom a dokonca aj s farárom. Mal pocit, že cirkev je skostnatená a mala by viac bojovať proti alkoholizmu a nemravnosti. Odriekal si tiež tancovačky. Niektorí obyvatelia v obci spolok Modrého kríža označovali ako náboženskú sektu. Krčma s obchodom, ktorá bola uprostred dediny v blízkosti domu kde žil s rodinou, sa krátko po druhej svetovej vojne zatvorila a už sa neobnovila. Samuel Činčurák považoval alkoholizmus za veľmi vážny problém slovenského vidieka.“ Práve spor s farárom zachytený v kronike Ozdína bol tým impulzom, ktorý skončil knižným vydaním zápiskov z prvej svetovej vojny. Len málo vojakov si prežité udalosti zaznamenávalo priamo počas vojny a ak aj áno, väčšinou šlo o veľmi strohé údaje. Preto zápisky písané s malým časovým odstupom od popisovaných udalostí, patria k najautentickejším prameňom dobových udalostí. Ale k tomu sa vrátim inokedy.
Všetky ukážky sú zo zápiskov Samuela Činčuráka Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 – 1918, ktoré sa nám podarilo vydať s pomocou Fondu na podporu umenia. Kniha je už vypredaná, posledných 9 kusov je možné získať na tomto mieste (spolu so Zborníkom zo Stretnutia priateľov regionálnej histórie 2019 - 2 zväzky, 720 strán).
Zápisky sú k dispozícii aj v exkluzívnej zberateľskej podobe, hľadajte tu alebo tu.
