Pokračujem v predstavovaní niektorých príspevkov zo zborníka, ktorý vyjde pri príležitosti tretieho ročníka Stretnutia priateľov regionálnej histórie (uskutoční sa 25. novembra v Hradišti) – akcie, ktorá bude vyvrcholením našich aktivít v roku 2017.
Dnes načriem do príspevku Juraja Laššáka, v ktorom pripomína život a pôsobenie farára a bojovníka za povznesenie slovenského ľudu Andreja Rojka (1824 Liptovská Sielnica – 1907 Lom nad Rimavicou). „Bol to vzdelaný, politicky rozhľadený a kultúrny bojovník za povznesenie slovenského ľudu. Okrem slovenčiny, latinčiny a maďarčiny ovládal aj jazyk francúzsky, nemecký, český, chorvátsky, poľský a ruský. Štátnou a cirkevnou vrchnosťou bol považovaný za buriča.“
Po skončení bohosloveckých štúdií v Rožňave pôsobil ako kaplán postupne v Hodejove, Dubovci, Litke, Polomke, Szilasi, Veľkej Suchej, Ožďanoch, Divíne a Starej Haliči. Ako farár pôsobil v Gemerskej Jablonici, Tisovci, Lome nad Rimavicou, Podkriváni, Šoltýske a opäť v Lome nad Rimavicou.
„Už krátko po svojom vysvätení a počas pôsobenia na vyššie vymenovaných dedinách, sa Andrej Rojko stretával so spoločenským neduhom, ktorým bol alkoholizmus. Slováci nemali nikdy k alkoholu ďaleko, ale práve v tomto období sa alkoholizmus stal závažným spoločenským problémom. Andrej Rojko sa iniciatívne zapojil do hnutia, ktoré poznáme pod názvom Spolky miernosti. Rojko vidiac, že alkohol ožobračuje slovenské rodiny, stal sa ich aktívnym podporovateľom a vo farnostiach, kde pôsobil, zakladal bratstvá striedmosti. Členovia bratstva sa prísahou zaviazali, že sa budú chrániť opitosti.“
V rokoch 1860 až 1864 bol farárom v Tisovci. Bolo to obdobie, kedy vtedajšia slovenská katolícka aj evanjelická inteligencia spoločne vyvíjala snahu za autonómiu tzv. slovenského Okolia v rámci Uhorska. Jednou z vedúcich osobnosti tohto pohybu bol právnik a publicista Štefan Marko Daxner z Tisovca. „A hoci snaha o autonómiu vyšla naprázdno, vyvrcholením úsilia bolo v roku 1863 založenie Matice slovenskej a vznik troch slovenských gymnázií – evanjelických v Revúcej (1862) a v Martine (1867) a nižšieho katolíckeho v Kláštore pod Znievom (1869). Rojko sa pripojil. Organizoval zbierky na založenie Matice slovenskej aj katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom, takže jeho meno nájdeme tak medzi 126 zakladajúcimi členmi prvého slovenského katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom, ako aj medzi zakladateľmi Matice slovenskej (pod por. č. 198). ... Andrej Rojko nemohol mlčať, keď boli neskôr všetky tri gymnázia uhorskou vládou zrušené. Revúcke a v Kláštore pod Znievom v roku 1874 a martinské v januári 1875. V roku 1875 bola zrušená aj Matica slovenská. Diela, ktoré Rojko pomáhal vybudovať, boli zničené.“
Ak ste sa v úvode pozastavili nad tým, koľko pôsobísk Andrej Rojko ako kaplán a farár vystriedal, tu je vysvetlenie, ktoré ponúka Juraj Laššák: „Za sociálne požiadavky v záujme slovenského vidieckeho ľudu a politické postoje bol často prekladaný z farnosti na farnosť. Aby bol vzdialený od styku s literárnym a politickým dianím na Slovensku, a aby bol pozbavený vplyvu na široké vrstvy pospolitého ľudu, bol prekladaný na farnosti, ‚kde končí chlieb a začínajú skaly‘, do miest večného chladu, bez ciest a pravidelného poštového spojenia. Takouto farnosťou bol aj Lom nad Rimavicou, kde účinkoval najdlhšie, v rokoch 1864 až 1883.“
V Lome nad Rimavicou svoje schopnosti využil na obhajobu sklárskych robotníkov (sklárske huty na Sihle a Doline), ktorí žili v zlých sociálnych podmienkach. Jednou z ich príčin bol alkoholizmus: „V obci, kde na 670 obyvateľov bolo sedem krčiem a ďalších deväť v každej osade farnosti, začal proti opilstvu nekompromisný boj. Znepriatelil si tým majiteľov pohostinstiev a kamarátov z mokrej štvrte. Milovníci alkoholu podnecovaní krčmármi mu narobili mnohé nepríjemnosti a škody. V Lome nad Rimavicou založil družstvo na speňažovanie mliečnych výrobkov. Odstránenie hospodárskej biedy na Slovensku videl totiž v šírení podnikavosti a vo zvyšovaní vzdelanosti.“
Jeho činy neostali bez následkov, bol obvinený z panslavizmu, viacnásobne väznený a dostal 220 zlatých pokuty. V roku 1883 bol preložený do Podkriváňa a v tom istom roku „bol odsúdený sédriou v Rimavskej Sobote ‚za poburovanie‘ proti predavačom pálenky na jeden rok do väzenia. Zakrátko nato nastúpil do väzenia vo Vacove.“
Po skončení väzby sa stal farárom – administrátorom v Šoltýske. „Aj tu sa zopakoval konflikt s predavačmi alkoholu. Opäť bol odsúdený a v rokoch 1888 až 1889 pobudol opäť vo väzení. Podľa zápisu vo farskej kronike šoltýskej farnosti, ktorý do nej urobil v roku 1927 farár Ernest Liptay, sa majiteľ tabuľovej sklárne vo Vlčove Ján Pock zle zachoval voči farárovi Andrejovi Rojkovi a bol medzi tými, ktorí na súde falošne svedčili v procese proti nemu, čím prispel k jeho odsúdeniu do žalára, v ktorom odsedel vyše jedného roka. Pockovi sa nepáčilo, že Rojko brojí proti krčmárom a napomína svojich farníkov, aby nechodili do krčiem a zriekli sa alkoholu. Po návrate z väzenia bol od 26. novembra 1889 do 15. januára 1892 opäť farárom – administrátorom v Šoltýske. Následne žil na odpočinku v Lome nad Rimavicou.“
Ani na odpočinku však nemal pokojný život: „Za svoje články stál pred súdom v Budapešti aj v roku 1902. Ten ho síce pre vysoký vek oslobodil, ale neprajníci mu v tom čase v Lome podpálili obydlie. Zhorel celý dom so vzácnou knižnicou, bohatou korešpondenciou a zariadením.“
V článkoch, ktoré uverejňoval v Národných novinách, Katolíckych novinách a v Slovenskom týždenníku, poukazoval na pomýlenosť politiky maďarizácie, na zlé sociálne a mravné pomery slovenského vidieka, písal o zneužívaní náboženského cítenia ľudu aj o alkoholizme. Alkoholizmus vôbec rezonuje vo viacerých príspevkoch v zborníku a pravdepodobne sa mu ešte budem venovať.
Na sklonku života vydal Andrej Rojko vlastným nákladom útlu knižku Otcovský hlas k svojmu ľudu. Vyšla v roku 1900 a jej prvý náklad hneď po vydaní skonfiškovali. O dva roky preto vydal jej druhé vydanie. Ide o akýsi jeho politický testament, v ktorom (v čase najsilnejšej maďarizácie) obhajoval právo Slovákov na vlastný jazyk a právo získať vzdelanie v tomto jazyku: „Nepokladá sa to za hriech ani Maďarovi, ani Nemcovi, ani Francúzovi, ani Angličanovi atď. miluje-li svoju reč a národnosť; prečo by to malo byť hriechom u nás Slovakov, to nenahliadam!“
Zborník prinesie aj ďalšie zaujímavé osudy farárov pôsobiacich v Novohrade: Jozefa Roháčka v Horných Strhároch (autor prvého slovenského prekladu Biblie z pôvodných jazykov, autor príspevku Pavol Trúsik), z Brezničky pochádzajúceho Martina Morháča, slovenského evanjelického farára pôsobiaceho v Budapešti (autor Ján Jančovic) či Samuela Bancíka, ktorému pri požiari v Kokave nad Rimavicou zahynula manželka (autorka Michaela Škodová) a ďalších. O zborníku, ktorý na 528 stranách prinesie 47 príspevkov súvisiacich s Novohradom a jeho najbližším okolím, si môžete ďalšie informácie pozrieť na tomto linku. To je zároveň aj jediné miesto, kde sa zborník dá vopred zabezpečiť.
