Keď na vás muži hľadia ako na menejcennú

Písmo: A- | A+

Čo si budeme hovoriť, sme plní rôznych predsudkov. Voči menšinám, ženám, mužom, Bratislavčanom, Východniarom... komukoľvek. Inak to nebolo ani v minulosti. Viete si však predstaviť tie predsudky a tlak, keď ste v niečom prvý?

Presne pred sedemdesiatimi rokmi, 15. júla 1952, bola na Slovensku ordinovaná za farárku prvá žena – Darina Bancíková, rodáčka z Kokavy nad Rimavicou. Myslím si, že je to dôležité výročie, ktoré by sa malo pripomenúť nielen vo vnútri cirkvi, ale aj navonok, veď ide, okrem iného, aj o postavenie ženy v spoločnosti. Písal som v tej súvislosti aj niektorým médiám, sám som zvedavý, či sa toho chytia.

Naše občianske združenie (Priatelia histórie Novohradu) pri tejto príležitosti vydalo v spolupráci s ďalšími partnermi knihu spomienok pani farárky. Symbolicky vychádza práve dnes. Rozdelená je na dve časti, v prvej spomína Darina Bancíková na svoje štúdiá, ordináciu a celkovo boj za to, aby ženy mohli slúžiť ako farárky rovnocenne s mužmi. V druhej časti potom spomína najmä na roky 1962 a 1963, keď ju zatkla ŠtB a vo vykonštruovanom procese bola odsúdená za rozvracanie republiky. Tu opisuje aj svoj pobyt vo väzení a stratu ilúzií o ženách ako takých. Túto druhú časť by si mali prečítať všetci obhajcovia komunistického režimu u nás, muselo by im z toho byť smutno.

O Darine Bancíkovej som už niečo málo napísal. Napríklad práve o tom, ako vo väzení prišla o ilúzie ohľadom žien, o tom, aké metódy na ňu skúšala ŠtB, či jej skúsenostiach z väzenia. Nečíta sa to ľahko. Dnes skúsim napísať pár slov o tom, aké bolo pre ňu presadiť sa v mužskom kolektíve. Pri príležitosti vydania knihy som mal príležitosť rozprávať sa s viacerými jej nástupkyňami. V podstate unisono zaznievalo, že predsudky voči ženám-farárkam nezmizli ani po siedmych desaťročiach. Na jednej strane je to pre mňa ťažko pochopiteľné, na druhej strane, v dnešnej spoločnosti ma už asi nič neprekvapí...

Darina Bancíková
Darina Bancíková 

Boj Dariny Bancíkovej o ordináciu žien a pohľad mužov na tento boj sa vám pokúsim priblížiť niekoľkými citátmi z jej spomienok. Prvý raz sa k téme vyjadrila, keď sa o nej kurátor v Liptovskom Mikuláši vyjadril, že má rada ťažkosti: Aký omyl! Nie som zvrátená povaha. Ťažkosti som nikdy neznášala, nemala rada a všemožne som sa ich usilovala odstrániť. Mienka o mne bola: „vyžívam“ sa v ťažkostiach. Keď som prišla na fakultu a ženy, ktoré predo mnou študovali, akoby ustúpili z „bojiska“, musela som, samozrejme, ja niečo podnikať, najmä keď som videla, že ďalšie za mnou študujú. Neviem pochopiť, ako si môžu aj dnes myslieť, že mi išlo len o seba. Ja som vždy cítila tak, že sa vo všetkom strácam, prípadne stratím, ale nech ženy „zvíťazia“. Mala som akési heslo: „Všetko pre ženy.“ Samozrejme, bolo mi pritom nemysliteľné, aby som konala niečo, s čím nesúhlasí cirkev a najmä slovo Božie.

Na možnosť štúdia na teologickej fakulte upozornil Darinu Bancíkovú jej strýko, krátko po smrti jej krstnej mamy: Na toto štúdium ma upozornil ten strýc, ktorý (ako som si po rokoch spomenula) sa v mojom detstve, keď počul o prvých poslucháčkach teológie, vyslovil: „Keď uvidím prvú ženu na kancli, vystúpim z cirkvi.“

Videl a nevystúpil, naopak, veľmi ma v štúdiu povzbudzoval. Napísala som si žiadosť o prijatie na fakultu. Už to bolo niečo výnimočné. Pán profesor Jamnický prehlásil, že ešte nikto dovtedy nenapísal žiadosť o prijatie. Jednoducho sa prihlásili. Aj teraz v duchu vidím vysoko vytiahnuté obočie pána biskupa Osuského, keď na filozofickom seminári čítal, čo ma priviedlo na fakultu. Moja odpoveď: „Vyriešiť záhadu smrti.“ Obočie sa znížilo, keď čítal pokračovanie: „... a byť profesorkou náboženstva.“

Napokon však ambície Dariny Bancíkovej smerovali vyššie ako „len“ k profesorke náboženstva. Aj na fakulte sa však musela potýkať s množstvom predsudkov: Myslím si, že vtedy málokto hľadel vážne na moje štúdium. Typická je poznámka biskupského tajomníka Pavla Neckára, keď mi vo štvrtom ročníku povedal: „Mysleli sme si, že ste sa prišli na fakultu vydať, ale teraz vidíme, že to myslíte vážne.“

Fakulta končila Darina Bancíková ako jedna z najlepších. Napriek tomu sa časť jej spolužiakov odmietla nechať ordinovať so ženou: Ordinácia bola na dvoch miestach. Bol to aj veľký ročník chlapcov a k tomu časť nechcela byť ordinovaná so ženou. Rozhodli, určite na návrh Jožka Dianišku, aby som obvyklú kázeň mala ja a kázať chcel aj Tibor Žiak. On bol s časťou ročníka ordinovaný v Bratislave pánom biskupom Ruppeldtom a osem chlapcov so mnou v Tisovci pánom biskupom Čobrdom.“

Fotografia z ordinácie
Fotografia z ordinácie 

Darina Bancíková nepatrila k ľuďom, ktorí sa viezli na vlne. Naopak, aktívne bojovala za práva žien. Rozsah blogu mi to nedovolí do podrobna popisovať, uvedomovala si, že ako sa ukáže ona, podľa toho budú posudzovať aj ďalšie ženy. Preto sa snažila neodmietať žiadne úlohy a robiť čo najviac. A viete, ako to býva, keď ukážete, že viete a chcete robiť, pridávajú vám ďalšie a ďalšie úlohy. Veľmi aktívne vystupovala aj v boji za svoje nasledovníčky, lebo, ak som to správne pochopil, otázka žien v cirkvi bol v päťdesiatych rokoch stále otvorená. Navyše v evanjelickej cirkvi vznikli rôzne frakcie, časť bola takzvaná pokroková (to boli tí, ktorí sa snažili nájsť spoločnú reč s komunistami) a časť tzv. reakčná (to boli tí, ktorí odmietali akceptovať zásahy štátu do cirkvi). Ešte posledná ukážka z knihy Dariny Bancíkovej:

Pod vplyvom udalostí bola cirkev nútená zaoberať sa otázkou ordinácie žien, a tak aj uplatnením sa žien v zboroch. Stále viac žien sa hlásilo na fakultu. Počet mužov ochotných študovať teológiu klesal. Ženy sa postupne uplatňovali vo všetkých povolaniach, a cirkev ostávala v tomto ohľade najzaostalejšou. Farári sa medzitým rozdelili na pokrokových a nepokrokových.
A tým sa pre mňa vytvorila veľmi ťažká situácia. Tak som sa zžila s Liptovom, že mnohí boli presvedčení, že som rodom Liptáčka. Liptov sa najmocnejšie bránil proti zásahom štátu do vecí cirkevných a bol proti farárom, ktorí vychádzali štátu v ústrety. Pripravoval sa zákon o hospodárskom zabezpečení cirkví, čiže cirkev sa mala dostať pod plnú kontrolu štátu. Nepokrokoví sa delili na dve strany, čo sa týka otázky ordinácie žien. Jedna bola za ordináciu, druhá proti nej. Pokrokoví boli za ordináciu žien, a tak som sa vo svojom úsilí dostala medzi tri kamene a „bili“ ma z troch strán. Nepokrokoví, ktorí boli proti ordinácii, za to, že sa o ňu usilujem, nepokrokoví, ktorí boli za ordináciu, preto, lebo pokrokoví sú za ordináciu, podporujú toto úsilie a tým ma označovali za akúsi „zradkyňu“. Pokrokoví ma považovali za reakcionárku, lebo držím s Liptovom a ten je nepokrokový.

A viete čo, ešte predsa pridám jednu spomienku a to z obdobia, keď po troch kaplánskych miestach dostala Darina Bancíková konečne miesto farárky. Poslali ju do Dolných Salíb, veľkého dvojjazyčného zboru: Nebolo však človeka, ktorý by chápal moje menovanie sem ako dobrodenie. Skôr opačne – ako posledný úder ako nás ženy odstaviť. Nepamätám sa už, ktorý farár to počul priamo od generálneho biskupa Chabadu: „Bancíková to tam nevydrží psychicky. Ak vydrží psychicky, nevydrží fyzicky a otázka žien v cirkvi bude vyriešená, lebo len ona sa ozýva.“

Príbeh pani farárky Bancíkovej je podľa mňa veľkou inšpiráciou i dnes. Ako som písal hore, aj po sedemdesiatich rokoch od jej ordinácie predsudky voči ženám-farárkam nezmizli. Ale môžeme to brať aj ako inšpiráciu o predsudkoch všeobecne, máme ich okolo seba desiatky a desiatky a v poslednom období mám pocit, že skôr pribúdajú ako miznú. Ak si chcete prečítať celé spomienky Dariny Bancíkovej, môžete tu.

Obálka knihy
Obálka knihy 
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Skryť Zatvoriť reklamu