Naposledy som avizoval, že preruším rozprávanie o spomienkach Samuela Činčuráka z prvej svetovej vojny a budem sa venovať Jozefovi Machovi a jeho zážitkom z toho istého obdobia. Nuž tak poďme na to. Čo to som už o ňom popísal (o jeho zhnusení z nevestincov, o výcviku v Trnave, o jeho bojových skúsenostiach, vzťahoch so ženami a dievčatami rôznych národností či o jeho názore, že maďarské obce sú špinavé), teraz skočíme rovnými nohami na prelom mája a júna 1918.
Jozef Mach strávil veľkú časť mája posledného roku prvej svetovej vojny na dovolenke doma vo Veľkých Levároch. Popoludní 30. mája sa na viedenskom Südbahn rozlúčil s blízkymi a s kamarátom Viktorom Brucknerom, mladíkom, rodákom z Viedne, ktorý je so mnou spolu u jednej roty, odcestovali sme na bojište. Nasadli sme do zvláštneho vlaku – rýchlika, ktorý vozil len vojakov na bojište z dovolenej do Talianska cez Mödling – Baden. Koniec zlatej dovolenky, zbohom milá vlasť. Vlak uháňal, nebol spev. Každý sám dumal a na mysli mal, či sa ešte vráti z bojišťa, lebo tisíce a tisíce vojakov tadiaľto išlo, ale sa viac do vlasti nevrátili, ich kosti odpočívajú na talianskom bojišti alebo na dne mora.
Celý nasledovný deň strávili cestovaním. Cez Villach, Pontebbu, Cenegliano (kde nás privítali dva talianske granáty, lebo to už bolo blízo bojišťa) dorazili nadránom 1. júna do obce Vittorio. Celá cesta sa tak rýchlo diala, že sme ani nezbadali, keď sme už boli tam, kde je hrúza – peklo bojiska.
Z Vittoria pokračovali nákladným autom do Belluna. Cestovanie bolo hrozné, cesta zlá a strmá a veľa prachu, tak sme tam až odpoludnia o druhej hodine dorazili. Tu sme mali nájsť náš pluk, ktorý tu mal odpočívať. Pluk tu nebol a posádkové veliteľstvo nás poslalo úzkokoľajnou železnicou do Feltre a odtiaľ, keďže ani tam už nebol, späť malou železnicou do Nemeggio, kde sme našli štábnu kanceláriu pluku číslo l29, poťažne len čiastku pluku, lebo pol trénu nechali v obci Lauzan a celý pluk už bol v horských zákopoch na vrchu Monte Spinicia pri zbúranej obci Quero. Náš 129. peší pluk bol postavený na najnebezpečnejšom úseku bojišťa. Nepriatelia oproti boli poväčšine Srbi, Černohorci, Taliani. Sem nás mohli zásobovať len v noci, lebo vo dne každý pohyb zo strany nepriateľa k nám bolo dobre vidieť.
Už 3. júna bol Jozef Mach bol poslaný priamo do prvej línie. Pokiaľ nám z domu zásoby postačovali, tak sme si dobre zajedli, najmä ten makový kugluf, čo mám tak rád a čo mne moja drahá stará mama a Tante Mári upiekla, veľmo dobre chutnal. Dal som kúsok aj civilom, Talianom. Chudáci, jedli ani hladoši. Hlásil som sa u veliteľstva plukovného štábu, kde som bol pridelený a hneď večerom som musel ísť do zákopov, a tak som s vojakmi, ktorých mi pridelili ako stráž, niesol nášmu pluku celú mesačnú gážu (plat). Dostal som 5 000 korún v talianskych peniazoch.(Pripomínam, že Jozef Mach slúžil ako účetný.) Boli to vojnové papierové talianske peniaze. Večer o pol ôsmej sme sa pohli zo Sanzano a pozdĺž rieky Piava, chodníkmi a úkrytmi sme ticho kráčali. Idúc, blíž a blíž k bojisku, čuli sme rachot pušiek, guľometov, štekanie mínometov, granátometov a pri rozstrieľanej dedine St. Mars – Svätý Mars – nás privítala streľba granátov, a to presne šesť. Šťastie sme mali, nebol z nás nikto ranený. Pozdĺž cesty sme videli hroby vojakov, čiastky výstroje, výzbroje, diel, povozov, kadávery zabitých koní; teda vždy čerstvé stopy hrúzy vojny. Vidiac túto hrúzu, rozhodol som sa zmeniť smer cesty. Bárs bola tma, poznal som dobre cesty, po ktorých som neraz kráčal aj bez mapy. Chcejúc sa vyhnúť rozstrieľanej obci Quero, ktorú Taliani mali stále pod delostreleckou paľbou, pohol som sa vpravo za vrch jednou serpentínovou cestičkou. Tma bola ani v mechu a bolo veľmo sparno a blížila sa búrka, blýskalo sa a len keď sa zablýskalo, dalo sa ísť ďalej. Moje hodinky ukazovali dvanásť hodín v noci. Čas duchov.
Napriek búrke a nepriaznivým okolnostiam šťastlivo dorazil k veliteľstvu pluku schovanom v jednej kaverne, za čo si vyslúžil pochvalu od veliteľa. Bol som úplne premoknutý, aj moje papierové peniaze stratili barvu.
Keď ste sa dostali na front prvej svetovej vojny, boli ste (obrazne povedané) v peknej sračke. Že sa ale dalo do hovien spadnúť aj doslovne, svedčí zápis Jozefa Macha zo 6. júna, keď sa vybral na spiatočnú cestu. Bola silná talianska delostreľba. Cez obec Severin, po usušení pri ohníku v kaverne, som išiel sám späť do obce Lauzan. Ináč bol na fronte kľud. Cesta späť nebola tak viditeľná zo strany nepriateľa. Idúc dole kopcom som sa zamotal do siete, a to bola sieť, pod ktorou boli dobre maskované naše ťažké delá. Tiež idúc takto plošinou, bolo tam veľa blata, kde boli naši delostrelci. Tu som dobre nepoznal cestu a spadol som do latríny – to bola jama, kde si vojaci zriadili záchod. Takže zase som sa musel čistiť, našťastie tam bola horská bystrinka. Šaty a topánky mne niekoľko dní smrdeli, takže som sa musel vyhýbať ľuďom.
Tento zážitok Jozefa Macha ma inšpiroval k tomu, aby som na internete skúsil pohľadať vojenské záchody z prvej svetovej vojny. Na vlastné prekvapenie som toho našiel viac než dosť. Taký malý výber som vám spravil na konci blogu. Ak to teda chcete vidieť.
Medzitým sa pozrime ešte na niekoľko ďalších poznámok zo začiatku júna 1918, ktoré sú zaujímavým obrazom života na fronte. V sobotu 8. júna si Jozef Mach zapísal: V noci nás bombardovali talianski letci a najmä susednú obec Villapajera, kde bola naša divízna pekáreň. V starom kostolíku bolo plno múky uloženej. Tiež ráno asi o desiatej hodine priletelo jedno lietadlo, letelo nízko asi 200 m a nebombardovalo. Myslel som, že ukazuje, že chce pristáť, že má motorový defekt, a preto naše guľometné roty nestrieľali a vôbec bolo zakázané na nich strieľať. Bol to Caproni a viackrát nás takto nízko preletel, a potom razom letel ponad naše zákopy a bolo to záhadné, že sa nesmie strieľať. Razom vyletel vysoko a stratil sa v oblakoch. Ten letec nás zhora pozoroval a fotil všetko a teraz sme očakávali dôležité udalosti. Dnes bol radostný deň. Môj krajan, kamarát Laci Bardún mne podvečer priniesol balík od mojej drahej starej materi a Tante Mári. Dobre som si pochutnal na makovom koláči (kugluf) bárs bol starý, tvrdý, mne ale dobre chutnal. Nadrobil som si ho do čiernej kávy a dobre si zavečeral.
A ak som sa na začiatku zastrájal, že k Činčurákovi sa už vracať nebudem, tak dlho mi to nevydržalo. Aj on totiž písal o talianskych lietadlách, ktoré lietali ponad zákopy rakúsko-uhorskej armády, no nebombardovali: Podívam sa na oblohu a hľa, celý kŕdeľ talianskych aeroplánov. Práve sa blížili na našu pekáreň. Boli to veľké pancierové aeroplány, akých som dodnes nevidel. Barva na nich bola talianska trikolóra, leteli proti slnku, ranné slniečko sa od nich odrážalo, a preto nevýslovnú krásu ukazovali. Leteli veľmi nízko, preto každý bol prestrašený. Nebola to maličkosť, ja ich napočítal osemdesiat aj tri a možná ich bolo aj viacej. Delostrelci na nich nestrieľali. Neviem prečo, či sa báli alebo zabudli, obdivujúc to krásne divadlo. Ó, jak sme boli radi, že nám nič nepúšťali, pričom mohli veľa škody porobiť. Vyzeralo to, akoby si Taliani len výlet urobili, akoby sa chceli podívať, čo Rakúšania robia.
Tak ktovie, čo vlastne bolo ich cieľom. Každopádne, talianske lietadlá mali aj iné úlohy ako bombardovanie a pozorovanie. Opäť Jozef Mach: Včera (9. jún 1918) o deviatej hodine prileteli talianske lietadlá a zhadzovali nám letáky. Je vo forme kalendára s erbom Čiech, Moravy, Sliezska a Slovenska a píšu, aby český a slovenský vojak nestrieľal a odhodil zbraň. To nám odkázali légie u nepriateľa bojujúce proti nám, ktoré pozostávali z dezertérov a zajatcov národnosti českej, niekedy aj slovenskej. Bola to podkopová práca roztrhať monarchiu Čechmi.
Dnes v noci mi pošta doniesla aj balík z domu, kde boli lekvárové buchty, pravda tvrdé a aj plesnivé, ale zato v čiernej káve chutnali. V duchu som si myslel, bárs by ich bolo, dobre by bolo.
O letákoch píše Jozef Mach aj 11. júna: Ráno bolo medzi vojakmi plno letákov a čo boli Česi, tí boli naradostnení a prorokovali skorý koniec vojny. U veliteľstva bol z toho poplach a bol hneď vydaný rozkaz letáčky pozbierať a spáliť. Ja som si tento letáčik do kabáta schoval a doniesol domov na pamiatku, ako sa rodila česko-slovenská republika. Jozef Mach si tento leták odložil a neskôr ho mal nalepený v prepise denníka. Za socializmu ho poskytol niektorým novinám a už sa mu nevrátil. Každopádne zo zápiskov Jozefa Macha cítiť, že bol lojálny k monarchii, na rozdiel od Samuela Činčuráka, ktorý to videl a cítil presne naopak.
Činčurákove zápisky aj denník Jozefa Macha sme vydali knižne. Z oboch sú k dispozícii už len posledné kusy, z Činčuráka 13 kusov, z Macha posledných 7 kusov.
A teraz poďme na tie vojenské záchody (zdroj: designyoutrust.com).
