V blogu Muž, ktorý nenávidel potraty som opísal základné fakty o jednodetstve. Bol to fenomén, ktorý sužoval aj Novohrad v 19. a prvej polovici 20. storočia. Vysvetlím aspoň v skratke – ľudia robili všetko preto, aby mali len jedno dieťa. S tým boli spojené nelegálne potraty, zničené životy, vymieranie obcí. Jednodetstvo malo rôzne dôsledky. Na jeden z nich sa pozriem podrobnejšie.
Tému jednodetstva sme spracovali v knihe Tajní vrahovia, ktorá je rozdelená do troch častí. Prvá časť je rovnomenná novela Samuela Činčuráka pozerajúca sa na problematiku z literárneho hľadiska, druhou štúdia Jána Aláča o príčinách i dôsledkoch jednodetstva, v tretej časti Július Lomenčík rozoberá literárnu tvorbu Samuela Činčuráka.
Už keď som čítal Činčurákov text, zarazila ma pieseň spievaná pred svadbou chudobnému mládencovi, ktorý sa má oženiť s bohatou dievčinou a ísť na prístavky (teda bývať ku svokrovcom):
„Lepšie psom, lepšie psom
ako prístavkom,
psa si milo pohladkajú
a prístavku nadávajú:
Bezrozumný ničomník,
šlajfár, bludár, darobník!
Lepšie psom, lepšie psom
ako prístavkom.
Pes aspoň kosť obhryzie,
lež prístavok hladom mrie.
Vždy je prácou zničený,
hladom, smädom zmorený.
Lepšie psom, lepšie psom
ako prístavkom.
Psa gazdiná vždy má rada,
prístavok si zomrieť žiada,
bo ho každý preklína,
prenešťastná hodina.“
Toto som považoval za zveličenie a Činčurákove preháňanie. Ale len dovtedy, kým som si neprečítal štúdiu Jana Aláča, mimochodom spoluautora tohto blogu.
Jedným z dôvodov, prečo sa jednodetstvo rozšírilo do takej veľkej miery, bola snaha nedrobiť majetok. To sa skutočne podarilo, majetky sa v ďalších generáciách začali vďaka svadbám jedináčikov sceľovať a cielenou „sobášnou politikou“ sa vytvárali veľké gazdovstvá. V dobových textoch to zaznamenali napríklad Elo Šándor: „... sobášili sa parcely, brázdy, jalovice a tisícky.“ či Ján Ctibor Handzo: „... už od farára nežiadajú, aby mladých ľudí sobášil, ale má posvätiť sväzky, keď sa starootcovské grunty spájajú v jeden celok, zmiznú medze, ktoré prekážali...“
Toto všetko viedlo k tomu, že rodiny sa postupne začali dostávať do situácie, keď už nevládali obhospodarovať všetku pôdu zväčšujúcich sa majetkov. Dosvedčuje to napríklad záznam z kroniky Ľuboreče: „Jednodetstvo má i ten zlý následok, že počtom malá rodina nemajúc pracovných síl, drie sa na poli až do úmoru, a tak vzdor ich trebárs i záživnej stravy, väčšinou sú chudí a vysilení.“
Za zlepšenie materiálnej situácie tak bola platená krutá daň. Dobová publicistika opisuje 20- a 30-ročné ženy bez životného elánu, bez iskry: „Na jarmoku v Rimavskej Seči pozoroval som, ako sťa múmie motajú sa tam mladé ženy, sotva 22-ročné. Nesmeje sa ani jedna. Čierny oblek ešte lepšie kreslí degeneračné následky samovoľného zbavovania sa plodov.“
Poďme však k sľúbeným svokrám a prístavkom. Dôsledkom nedostatku pracovných síl v rodine boli dve protichodné tendencie. Jednou bolo zníženie sobášneho veku na 13-14 rokov pri dievčatách a 17-18 rokov pri chlapcoch. Takto sa do rodiny získavala ďalšia nevyhnutná pracovná sila.
Opačnou tendenciou bolo zvyšovanie sobášneho veku z dôvodu čo najdlhšieho udržania dieťaťa – jedináčika v rodine ako existenčne dôležitej pracovnej sily. Rizikom bolo, že predovšetkým muž si napokon nestihol založiť rodinu a toto riziko sa zväčšovalo v prípade menších sídiel.
Ďalej už Ján Aláč: „Po rozvinutí jednodetstva a postupnom zvýrazňovaní sa dôsledkov v podobe zmenšenia rozsahu vhodných dostupných partnerov v rámci dedinského spoločenstva, k čomu v prípade neveľkých novohradských dedín dochádzalo pomerne rýchlo, sa najprv siahalo po majetkovo rovnocenných kandidátoch zo susedných obcí. Spočiatku však nebolo veľmi populárne hľadať partnera mimo dedinského prostredia, resp. mimo prirodzeného mikroregiónu (dvojice či trojice dedín). V evanjelickom prostredí tieto prirodzené mikroregióny spravidla tvorila matkocirkev a jej fílie. Takáto voľba v myslení vtedajšej dediny predstavovala riziko. Partner z vlastnej alebo blízkej dediny znamenal istotu z hľadiska poznania pomerov v jeho rodine. Neskôr už boli dobrí aj menej majetnejší v rámci dedinského spoločenstva a zakrátko na to aj sluhovia bez majetku, nezriedka i s odlišnou konfesionálnou príslušnosťou, čo by do istého času bola tiež prekážka. Dochádzalo tak k posunom na úrovni sociálnej skladby. Hlavné bolo udržať dcéru – jediné dieťa doma a k nej získať ďalšiu, existenčne dôležitú pracovnú silu. V rámci priestoru s uplatňovaním jednodetného systému sa tak zvýraznil inštitút zaťa na ‚prístupkoch‘, alebo ‚prístavkoch‘, ktorý prichádzal do rodiny nevesty – jedinej dcéry. Postupne sa narúšala norma usídlenia manželov v rodine muža. Zať na prístupkoch nemal rovnocenné a plnoprávne postavenie s ostatnými členmi rodiny. Jeho nižšie podriadené postavenie bolo nielen voči svokrovcom, ale i vo vzťahu k manželke. Podobalo sa neveste, ktorá sa vydala do iného domu, či dokonca inej dediny. Limitovaná bola aj jeho možnosť nakladania s majetkom. Nezriedka sa jeho postavenie len málo líšilo od sluhu a často bolo tak všetkými stranami, vrátane dedinského spoločenstva vnímané. Zobrali ho za zaťa, aby nemuseli platiť sluhu. Dodnes sa to tak v spomienkach starších ľudí v kedysi dominantne evanjelických dedinách traduje. Pôda a majetok boli v roľníckom prostredí meradlom všetkého. Zaručovali postavenie v dedinskom spoločenstve, ale i v rodine. Zabezpečovali úctu a vplyv. Stávalo sa, že rodina, do ktorej zať prichádzal, sa zmluvne zaviazala, že ho po smrti dcéry vyplatia, alebo ho mohli, čisto v záujme udržania rodiny, prijať za svojho dediča. Konkrétna podoba súžitia však, samozrejme, závisela aj na povahovej a osobnostnej výbave jednotlivých členov rodiny.“
Ak vás tento smutný fenomén zaujal, posledné štyri dostupné exempláre môžete získať v rámci tejto kampane.
