Neprešiel ešte ani rok odvtedy, ako sme predstavili knihu Vôňa benzínu mapujúcu motoristický šport v Novohrade predovšetkým v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia a už sa s ňou aj lúčime. V blogoch som sa venoval najmä really na trabantoch (Keď je trabant závodné auto, Keď vás predbehne zúrivý trabant a Keď sa auto rozpadne za jazdy), ale načrel som aj k autokrosu (Žena za volantom, veľmi zúfalí muži) a tiež k (malým) motorkám (S láskou spomíname na pionier). Prišiel čas pozrieť sa aj na ďalšiu disciplínu a síce na preteky motokár, ktoré sú v knihe zastúpené vo veľkej miere. Kým dnes preteky motokár patria predovšetkým na špecializované okruhy, voľakedy sa jazdilo ulicami miest.
Spomína Emil Janeček: Slovenské majstráky sa jazdili na mestských okruhoch. To znamená, že neboli špeciálne pretekárske trate, ale v meste sa uzavrelo niekoľko ulíc, naťahali sa pásky oddeľujúce divákov od trate, vytvorili sa spomaľovacie retardéry zo starých pneumatík – a išlo sa. Narýchlo si rozpamätám na mestá, kde sme jazdili – Lučenec, Žiar nad Hronom, Veľký Krtíš, Poltár, Čadca, Nižná na Orave, Zvolen, Banská Bystrica, Bratislava, Prešov, Žilina, Lehota pod Vtáčnikom, Sabinov, Stará Turá, Detva a Handlová. Tam sa jazdili aj Majstrovstvá ČSSR. V Lehote pod Vtáčnikom prišla natáčať reláciu televízia. Niekoľkí z nás mali jazdiť pomaly (oni to vraj zrýchlia) pred Tatrou 603, v kufri ktorej ležal pod otvorenou kapotou kameraman a snímal nás odzadu. Mne sa ako naschvál roztrhlo plynové lanko. Iné mi neostávalo, iba vytiahnuť lanko na plný plyn, druhou rukou som musel radiť prevodové stupne a kolenami som ovládal volant. Ale dojazdil som celú rozjazdu.
Takéto trate ale mali svoje riziká, opäť má slovo Emil Janeček: Za jeden víkend sa konali dva nezávislé preteky – jeden v Prešove, druhý v Sabinove. V jednom mieste bola časť cesty určená pre preteky oddelená od bežnej premávky len lanom. Ja som v tých miestach mal „vybitú“ plnú štvorku, dupol som na brzdu, a – brzda bdžž. Bolo to miesto pred kruhovým objazdom. No, aby som sa „nevysypal“, tak som to pustil rovno na to lano a zrazu oproti mne išiel autobus. Mne to nebrzdilo, tak som mu iba ukazoval, aby sa uhol a obtieral som pneumatiky o obrubník chodníka, aby som nejako zastavil. Keby sa ten šofér nebol uhol, bol by som podliezol popod autobus a tam skončil.
Veľa priestoru venoval autor knihy, Julo Jarábek, aj rôznym úpravám motokár a ich motorov. Za socializmu sa pretekári museli spoliehať len sami na seba, na svoje skúsenosti a preto svoje ťažko nadobudnuté poznatky jeden pred druhým tajili. Ani náhradné diely sa nezískavali ľahko, pamätníci vedia, čo bol podpultový a nedostatkový tovar. Emil Janeček spomína, ako sa s tým vedeli vyrovnať pretekári: Mali sme silnú podporu a možnosti na výrobu súčiastok na strojovom zariadení podniku. Potrebné financie sa získavali rôznymi brigádami. Napr. od riaditeľa (mimochodom – bol aj predsedom AMK) prišla ponuka, že je k dispozícii kopa starých použitých autobatérií z autobusov. Bolo ich treba porozbíjať a olovo odovzdať do zberných surovín. Za získané peniaze sme potom chodili do Čiech nakupovať náhradné diely na motory. Jediná Mototechna, ktorá predávala ND na Čízy (ČZ), bola v Prahe. S chalanom, čo tam predával, sme mali veľmi dobré kamarátske vzťahy. Keď dostal zaujímavé ND, dal nám vedieť. A potom sme nocou išli do Prahy na nákup. Keď bolo treba v Prahe prespať, tak sme spávali u neho. Veľmi nedostatkovými boli napríklad piesty do motorov, a my sme ich doniesli domov dvadsať. V tej dobe jeden stál 100 korún. To bolo v Lučenci zhonu. Bukši obvolal motokáristov a súčiastky sa rozdeľovali priamo z kufra môjho Saabu.
A hoci išlo z väčšej časti o preteky na amatérskej úrovni, jazdci brali pretekanie smrteľne vážne. Až tak, že sa niekedy uchyľovali k podfukom a rôznym nekalým ťahom. Posledný krát dávam slovo Emilovi Janečkovi: Špinavé intrigy sa robili v pretekoch aj vtedy. Na pretekoch v Prešove sa mi zadarilo a dve kolá pred cieľom som jazdil prvý. Domáci borci jazdiaci za VĽAD to ťažko znášali. Veď jazdili na kárach po Majstroch ČSSR. No, ale začalo poprchávať a ja som mal vzadu obuté slicky (na suchú trať bez vzorku). V poslednom kole ma jeden z nich predbehol. Pre najlepších jazdcov boli v cieli pripravené brúsené vázy. Od najväčšej po najmenšiu podľa umiestnenia. Na tie najväčšie si brúsili zuby domáci. Ale keďže ja som bol druhý, tak vymenili vázy za druhé a tretie miesto. Už pred pretekom došlo k špekuláciám kvôli pneumatikám, pretože sa schyľovalo k dažďu. Prišiel do depa príslušník ZNB v uniforme a prehlásil, že kto nebude mať obuté mokré pneumatiky, nebude pripustený na štart. V tej dobe to bol prevažne amatérsky šport a nie každý si mohol dovoliť vlastniť niekoľko sád pneumatík. A práve preto si domáci vymysleli tento ťah (oni peňazí od klubu mali dosť). Všetci lučenskí pretekári sme na protest vytiahli motokáry na trať priečne, posadali si do nich a čakali sme. Keď nebudeme jazdiť my, nebudete ani vy. Príslušník ZNB penil, vyhrážal sa predvedením na stanicu. Som sa mu zasmial, že ma nemá čo predvádzať, že ja sa predvádzam tu. Situáciu napokon zachránil otec Ivana Martona, ktorý prišiel k príslušníkovi, a ukázal mu svoju policajnú legitimáciu. Na to sa obaja vzdialili a preteky boli odštartované.
Podfuky sa robili aj pri časomeračoch. Veľa by o tom vedel povedať Slavo Boklaščuk, ktorý na tom vyťažil hodne. Napríklad pri pretekoch v Kalinove Jano Horváth (neskôr predseda AMK Kalinovo) prezradil, že sa manipulovalo s gumami, ktoré tvorili spomaľovacie retardéry. Keď išiel Slavo, tak ich odtiahli a potom zase dali na miesto. To už so športom nemalo nič spoločné.
Toľko teda niekoľko spomienok na preteky motokár. Ďalšie si môžete prečítať v knihe Vôňa benzínu. Ak bude záujem, ešte pár blogov motoristickým športovcom z Novohradu venujem, ešte je o čom písať.
