1. máj ako Sviatok práce sa v Československu prvýkrát oslavoval v roku 1919. Za prvej republiky pristupovali občania obcí dnešného poltárskeho okresu k jeho oslavám rôzne. V prevažne poľnohospodárskych obciach bol prístup vlažný, zmienky o oslavách vo forme besiedok sa vyskytujú maximálne v školských kronikách. Inak to bolo v obciach či osadách, kde prevažnú časť obyvateľstva tvorili robotníci. Najlepšie zdokumentované spomienky na oslavy 1. mája máme z Utekáča, v roku 1984 ich zapísal Jozef Midler a v minulom roku sme ich využili aj pri tvorbe knihy Utekáč na dobových fotografiách 1. Pri ich čítaní treba, samozrejme, brať do úvahy dobu ich vzniku, sú poznačené ideologickým nánosom tej doby.
O tom, že sa Utekáč od okolitých obcí za prvej republiky výrazne odlišoval, som písal v blogu Z modernej osady hladová dolina a o rozdieloch medzi sklárskymi robotníkmi a ich susedmi z lazov v blogu O kultúrnych rozdieloch, „smradľavých hutníkoch“ a „zadubencoch“. Aj pri opise prvomájových osláv zmieňuje Jozef Midler rozdiely vo vnímaní Sviatku práce medzi robotníkmi a roľníkmi: „Sedliaci v najbližšom okolí Utekáča v tento deň radšej nerobili na poli (oni 1. máj zásadne neuznávali), aby ich hutníci nevideli, lebo by padli do nemilosti.“
Za priebeh osláv zodpovedal organizačný výbor zložený z funkcionárov, ktorí mali medzi ľuďmi dôveru a vážnosť – boli to najmä zástupcovia Robotníckej telocvičnej jednoty (RTJ), sociálno-demokratickej strany a Robotníckeho športového klubu (RŠK). Mohutný sprievod sprevádzala dychová hudba. Členovia RTJ pochodovali v sprievode v uniformách, ostatní muži v čiernom obleku a bielych košeliach, ženy v čiernych sukniach a bielych blúzkach, všetci ozdobení červeným karafiátom. Spievali Internacionálu, Pieseň práce, Veje vietor zo všetkých strán do červenej zástavy, Kto za pravdu horí a podobné piesne.
Ďalší priebeh opisuje Jozef Midler takto: „Sprievod pochodoval tradične peši do Kokavy nad Rimavicou, kde ich pri Širokom Buku pred Pílou očakávali a v sprievode vítali kokavskí občania. Potom spoločne pochodovali dedinou na nižný koniec, kde sa za veľkých ovácií stretli so sprievodom sklárskych robotníkov zo Zlatna, ktorí tiež prišli peši. Potom sa spoločný, veľký zástup manifestujúcich vrátil na námestie. Všetko zatíchlo, nasledovala slávnostná reč, robotnícka, bojová, predchnutá myšlienkou robotníckej solidarity celého sveta.
Na uliciach, vonku na verejnosti, sa veru neukazujú miestni kapitalisti a ich panskí prisluhovači, neukazujú sa v tento deň na oči robotníkom. Či už v Utekáči, Kokave nad Rimavicou alebo Zlatne. Kdesi ukrytí za záclonami, sledujú a určite aj cítia tú obrovskú silu zbedačovaných. Nejeden pohľad mladého robotníka v dave sa zoceľuje, v zovretej pästi narastá sila a v mysli sa formuje sila robotníckej triedy, myšlienka spolupatričnosti. Neradno sa pánom vytŕčať, mohlo by sa všeličo prihodiť...
Prihodilo sa aj miestnemu majiteľovi píly Novekovi, ktorý sa viezol na parádnom koči na Ďurkovku. Poniže Hraškova stretol sprievod Utekáčanov a nechcel sa mu odstúpiť na kraj vozovky.
„My sa máme odstúpiť?!“ mrmlú manifestanti v sprievode.
„Čiapku dolu!“ kričí ktosi zo sprievodu. Veru ďalšiu chybu urobil pán Novek, nedal úctu vpredu vlajúcim zástavám, červeným robotníckym zástavám a to už naozaj spraviť nemal. Ani sa nenazdá, je z koča vyhodený aj so svojou hrdou dcérou, kone vypriahnuté a šup! S úžasom sa dívajú spolu s kočišom na koprcnutý vyštramandený koč v potoku Rimavica.
Po slávnostnej reči sa stretávajú známi súdruhovia, robotníci, sklári z Utekáča, Kokavy nad Rimavicou a Zlatna v priateľských krúžkoch a debatách po uliciach a krčmách, ktorých je na dedine neúrekom, hádam deväť. V určenú hodinu sa manifestanti z Utekáča znova organizovane zoraďujú a s hudbou i piesňou na perách sa vracajú späť domov.“
Prvomájové oslavy však neboli jedinou májovou akciou sklárov. V máji a potom aj v letných mesiacoch RTJ, RŠK či miestna Ľudová škola usporadúvali aj robotnícke majálesy. Uskutočňovali sa na jednotárskom ihrisku povyše kaplnky. Predvádzali sa prostné cvičenia žiakov a dorastencov či cvičenia s kruhmi a kladivami. Takto ich priebeh opisuje Jozef Midler: „Do programu bývali zvyčajne zahrnuté aj rôzne súťaže s humorným prifarbením, tombola a iné akcie. Ženy napiekli rôzne pečivo, ktoré sa potom predávalo v zvláštnom stánku a zisk bol venovaný pre rôzne verejné činnosti robotníctva. Ženy sa predbiehali, ktorá lepšie napečie a potom už išiel chýr, ktorá to vie najlepšie. Celé ihrisko bolo vyzdobené brezičkami a nechýbala ani hudba, ktorá večerom vyhrávala pre mladých, ale aj starších do tanca. Podobné akcie organizovala aj RŠK, ale či to bola RTJ alebo škola, vždy sa majálesy robili spoločne, len zisk išiel tomu, kto bol hlavný poriadateľ, lepšie povedané, ktorá organizácia to potrebovala.
Je veľkou škodou, že robotnícke majálesy, ktoré boli slávnostné a obohacovali spoločenský život v našej osade, úplne zanikli.
Jednotárske ihrisko bolo využívané aj v zimných mesiacoch, kedy bolo upravené na klzisko. Tu sa poriadali hokejové súťaže, presahujúce rámec okresu. Večerami sa tu stretávala mládež na voľné korčuľovanie. Voda sa zviedla z potoka Lyché v doskami zbitých žľaboch. Túto akciu značne podporovalo aj vedenie sklárne, hlavne za pôsobenia riaditeľa Bauera. V lete sa dokonca hrával aj tenis, kedy prichádzali do Utekáča Aschnerové deti a iní vyvolenci z Budapešti. Vtedy bolo ihrisko len pre nich.“
Fotografie a citáty v blogu sú z knihy Utekáč na dobových fotografiách 1: Premeny obce a osád v jej okolí, ktorej som spoluautorom. Ďalšie ukážky z knihy, ktorá je opäť k dispozícii (symbolicky od 1. mája 2017) môžete nájsť na martinus.sk. A pomaličky sa schyľuje aj k vydaniu druhého dielu.
