Sme partia ľudí snažiaca sa uchovávať históriu tej časti Novohradu a Malohontu, ktorá je (približne) ohraničená dnešným okresom Poltár. Tento rok sa nám (okrem iného) podarilo zrealizovať vydanie knihy o Utekáči. Jej päť kapitol sa vám pokúsim predstaviť v piatich blogoch. Zaujímavých pohľadov do histórie je v nich neúrekom, bude z čoho vyberať.
Utekáč je samostatnou obcou až od roku 1993, dovtedy bol robotníckou osadou Kokavy nad Rimavicou. História Utekáča je v podstate históriou miestnej sklárne. Osada, jej obyvatelia a skláreň Clara (meno dostala na počesť manželky svojho zakladateľa grófa Forgácha) boli spolu veľmi úzko previazané až do zániku sklárne po Nežnej revolúcii. Dnes sú z nej len ruiny.
Zabudnime však na chvíľu na smutnú prítomnosť a vráťme sa do slávnej histórie Utekáča. Len pre predstavu, v roku 1910 (a veľmi podobná situácia bola ešte aj v roku 1930) v ňom bolo 57 domov a v trinástich priľahlých osadách ďalších 113. Kým v okolitých osadách bývali prevažne roľníci, v samotnom Utekáči zas sklárski robotníci. Tí prišli a prichádzali do Utekáča zo sklárni v celej Európe, preto nečudo, že poznali a nebáli sa rôznych novôt, o ktorých usadené poľnohospodárske obyvateľstvo ani netušilo.
Po grófovi Forgáchovi vlastnil skláreň Gustáv Pichler a neskôr Štefan Kuchynka. O ňom sa ústnym podaním zachovalo niekoľko príbehov: „V hute bolo zakázané fajčiť. Najmä pri peciach. Veľkomožný pán Kuchynka bol na toto zvlášť prísny a keď niekoho pristihol, mimo pokuty mu vzal i fajku – vtedy sa fajčilo len s fajkami. Keď potom ochorel na vážnu nemoc, kázal fajky vrátiť ich majiteľom. Nazbieralo sa ich vraj za chrbtový kôš. Nikto ich však už neprijal, a keď Kuchynka zomrel, niesli vraj plný kôš fajok v jeho smútočnom pohrebnom sprievode.“
Na sklonku rakúsko-uhorskej monarchie a za prvej republiky bol Utekáč osadou s mnohými modernými vymoženosťami (v porovnaní s obcami v bližšom i širšom okolí). Za väčšinu vymožeností mohol, samozrejme, ďakovať sklárni. V decembri 1909 bola daná do prevádzky jednokoľajová neelektrifikovaná železničná trať. Spočiatku len pre nákladnú dopravu, až neskôr i osobnú. V roku 1912 bol do závodu zavedený telegraf a telefón. Občania si mohli objednať a zaplatiť hovor od roku 1932, kedy bola na utekáčskej pošte zriadená malá ústredňa s ručným prepájaním. V polovici dvadsiatych rokov 20. storočia bola založená odborná sklárska učňovská škola „Vyučovalo sa v triedach miestnej ľudovej školy. Do sklárskej školy bolo prijatých 45 učňov, ktorí chodili normálne do roboty a večer do školy. Ako učitelia pôsobili Jaroslav Pavlík, vrchný strojmajster v sklárni a to štyri hodiny kreslenia a rysovania v týždni, Václav Čmejrek, huťmajster hodinu technológie a štátny učiteľ Andrej Boroš tri hodiny živnostenské odborné veci.
Na podnet správcu ľudovej školy učiteľa Lahuleka bola od 1. februára 1924 tiež otvorená pobočka sklárskej školy pre dievčence, kde učil štyri hodiny týždenne kreslenie a spočiatku aj technológiu. Učiteľ Boroš tri hodiny živnostensko-obchodné veci a Elena Kamasová hodinu ženské ručné práce. V dievčenskej škole bolo dvadsať žiačiek.“
Obzvlášť hrdí boli Utekáčania na kúpalisko, ktoré si vybudovali v roku 1935: „Prikročilo sa k starej túžbe mladých zamestnancov, k výstavbe kúpaliska. Výstavbu prakticky urobili robotníci zadarmo, závod dal len materiál, povoz a technickú pomoc. Na výstavbe robili robotníci, ktorí boli práve vyradení pri striedavej práci v závode. Vykopávanie sa začalo 8. júna 1935. Sezóna a najmä teplo bolo už tu a preto sa s prácou usilovne ponáhľali. Prvé kúpanie sa uskutočnilo už 14. júla v tom istom roku! Na prácach sa zúčastnili všetci obyvatelia. Ako už bolo uvedené, vyradení a nezamestnaní pracovali celý deň a ostatní robotníci tri hodiny denne. Pomáhali tiež učitelia a četníci. Rozsah prác bol značný, vykopanú zeminu bolo treba odvážať, potom voziť a nosiť kamene, upravovať náhon vody, betónovať atď. Bol to vynikajúci výkon, príkladná masová iniciatíva, dielo pre úžitok všetkých a pre radosť mládeže pre ďalšie dlhé roky.“
Aj vám zišlo na um, či by sme niečoho podobného boli v dnešnej dobe schopní? Alebo vôbec ochotní? Kúpalisko fungovalo aj za socializmu, v lete sem prichádzalo veľké množstvo ľudí zo širokého okolia. Dnes sú z neho len zvyšky zarastené burinou.
Pre kultúry chtivých sklárov bolo v Utekáči i kino: „Do roku 1938 sa hrávalo len nemé kino, bez zvuku, a to v sále továrenskej budovy vedľa hostinca. Kino bolo pojazdné a skladacie, ktoré viedol zručný strojník Morháč, šikovný praktik. Vlastnil aj automobil starého typu, ktorý nazýval Filipína. Bol povestný tým, že bez Filipíny nemohol hrať kino, pretože mu rôzne súčiastky, najmä šrauby, pasovali z automobilu na skladací premietací prístroj a opačne. Keďže nemal náhradné, mohlo mu fungovať buď len kino alebo len automobil. Keď sa našla lepšia nálada, nemé kino bolo doplňované podľa prebiehajúceho deja hudbou priamo v sále. Bola to sláčiková kapela, veľmi dobre zohratá a vedená Václavom Ritterom, uznávaným sklárom, v ktorej hrali aj jeho synovia.
Riadne zvukové kino zaviedli podnikaví zamestnanci závodu Viliam Seidl s jeho bratom Emilom Seidlom. Zvuk bol veľmi dobrý a kino sa stalo senzáciou okolia. Novinku prijali obyvatelia s povďakom a hojne sa ho zúčastňovali. Všeobecnú pozornosť získalo zvukové kino preto, že v širokom okolí táto technika nebola známa, vrátane materskej obce Kokavy nad Rimavicou.“
Na budúce napíšem niečo o bývaní sklárov v kolóniách – nájomných domoch s viacerými bytmi. Všetky fotografie a citáty v blogu sú z knihy Utekáč na dobových fotografiách 1: Premeny obce a osád v jej okolí. Citáty ale pôvodne pochádzajú z kroniky Utekáča, ktorú v polovici osemdesiatych rokov 20. storočia zostavil Jozef Midler. Ďalšie stovky fotografií s podrobnými popismi z Utekáča nájdete tu, tu a tu.
Ak chcete vidieť, ako skláreň v Utekáči vyzerá dnes, kliknite sem (ak odkaz nefunguje, skúste google street view, z cesty ju dobre vidieť).
