Skláreň v Utekáči to bol kedysi pojem. Dávala prácu stovkám sklárom a jej výrobky mali ohlas v celom svete. Sortiment sa v priebehu rokov menil od nápojového skla cez technické osvetľovacie sklo až po výrobu termosiek. Dnes leží v ruinách. Príbeh sklárne sme sa čo najpodrobnejšie snažili zmapovať tu, v hutnej skratke to ale veľmi pekne spravili aj Čierne diery.
Nechcem sa ale dnes venovať histórii sklárne ako takej, spomeniem niekoľko príhod a legiend, ktoré sa s ňou spájajú. Vychádzať budem najmä z kroniky Jozefa Midlera, v osemdesiatych rokoch riaditeľa závodu, ktorý v tom období zapísal najstaršie ústne tradované spomienky.
Začnime v tej najdávnejšej minulosti sklárne, keď ju ešte vlastnil gróf Forgáč: V čase panstva gróf Forgáč okrem huty vlastnil aj obchod s potravinami a, samozrejme, aj krčmu. Za prácu vyplácal svojimi vlastnými peniazmi, za ktoré sa dalo kúpiť len v jeho obchodoch. Neznášal, keď sa sklári veľmi opili, dal ich polievať na dereši a potom ich dal pozatvárať do svinských chlievcov až do vytriezvenia.
Neraz musela zasahovať aj veľkomožná grófka. Keď sa jej manžel vracal na koči z Kokavy nad Rimavicou v opitom stave, hneď odkazovala do huty, aby bolo všetko v poriadku a aby nevznikli príčiny na rozhnevanie veľkomožného pána grófa. Vtedy išiel do huty s palicou a za najmenšiu príčinu mlátil hlava-nehlava. Mal rád ženy a keď niekto prišiel k nemu na rôzne sťažnosti, vyhnal ho a kázal, aby prišla vyjednávať jeho manželka.
Situácia pre sklárov sa veľmi nezlepšila ani za jeho nasledovníka, grófa Kuchynku: V hute bolo zakázané fajčiť. Najmä pri peciach. Veľkomožný pán Kuchynka bol na toto zvlášť prísny a keď niekoho pristihol, mimo pokuty mu vzal i fajku – vtedy sa fajčilo len s fajkami. Keď potom ochorel na vážnu nemoc, kázal fajky vrátiť ich majiteľom. Nazbieralo sa ich vraj za chrbtový kôš. Nikto ich však už neprijal, a keď Kuchynka zomrel, niesli vraj plný kôš fajok v jeho smútočnom pohrebnom sprievode.
Fajčenie prísne zakazoval aj riaditeľ Anton Bauer v polovici 20. storočia: Na obhliadku pracovísk chodil v rôznej dobe a vždy inou trasou. Ak si chcel niekto pofajčiť, musel pritom striehnuť na všetky strany, lebo mu hrozilo vysadenie z práce na určitú dobu alebo štróf – pokuta. Takto bol raz prichytený známy humorista, sklár Juli Matzenauer. „Jak to, že kouříte?“, zvolal na neho Bauer. Matzenauer mu však pohotovo odpovedal: „Jáj, pán direktor, veď ja som vás čakal z druhej strany!“ Huncút sa z toho vykrútil a nič sa mu nestalo.
S grófom Kuchynkom, presnejšie s jeho duchom, súvisí aj ďalšia spomienka: V minulosti boli u nás rozprávané s plnou vážnosťou rôzne strašidelné príhody, ktorým sa verilo. O mátohách, zjavení zomretých a podobne. Raz v krčme u Kotlibu sa rozprával nejaký Bajčík s ďalšími stolovníkmi, že on na tieto povery nedá, že to nie je pravda. Slovo dalo slovo a s Bajčíkom sa stavili, že vojde presne o polnoci do miestnej kapličky a bude volať ducha tam v hrobe pochovaného Kuchynku. Medzi tým sa ďalej popíjalo, ale dvaja či traja kujóni, čo toto všetko vypočuli, sa nenápadne z krčmy vytratili s potmehúdskym úsmevom.
O polnoci skutočne Bajčík smelo vkročil do kaplnky a jeho kumpáni, dosť prestrašení, radšej ostali vonku pred budovou. Bajčík vo vnútri smelým hlasom, aby to počuli aj tí vonku zvolal: „Kuchynka, kde si? Vyzývam ťa, aby si sa mi ukázal!“ Vtom sa pomaly otvárajú dvere sakristie, odkiaľ vchádza postava odetá v bielej plachte s predpaženými rukami a zmeneným hlasom hovorí: „Prečo ma budíš z môjho spánku, čo si hriešniku žiadaš?“ Ešte pred chvíľou smelý Bajčík vyletel z kaplnky ako bez duše a spolu s jeho kumpánmi ozlomkrky bežal čo najďalej od toho miesta. Bajčík vraj z toho ochorel na niekoľko týždňov, ale celá osada mala dlho o čom rozprávať.
No a napokon sa ešte zastavme pri závodných lekároch: Ešte pred prvou svetovou vojnou pôsobil u nás závodný lekár MUDr. Hóneci. Bol vtipkár a vraj keď k nemu niekto prišiel, že má kašeľ, dal mu ako liek silné preháňadlo alebo veľkú dávku ricínového oleja s poznámkou: „Veď ty, fiam, si rozmyslíš, či máš zakašľať alebo nie!“
K Hónecimu prišiel starší sklár a sťažoval sa, že má veľký kašeľ. Vyviedol ho teda pred ordináciu a ukázal na cintorín so slovami: „Buď rád, že ešte kašleš, tamtí už nekašľú!“
V povojnových rokoch po roku 1945 sa v Utekáči vystriedalo dosť závodných lekárov. Jedným z nich bol MUDr. Velecký, rozprávajúci čisto česky, slovensky nevedel ani slovo. Prišla k nemu prechladnutá pacientka, ktorej povedal, aby si „odhalila záda“, chtiac ju popočúvať fonendoskopom. Pacientka sa len červenala a ani po niekoľkonásobnom vyzvaní nič nerobila, iba stála. Nakoniec sa odhodlala, stiahla nohavičky, vyhrnula sukňu a prekvapenému doktorovi ukazovala holý zadok.
Prišiel k nemu aj sklár Ferko Jakubec, že je prechladnutý. Po predpísaní liekov mu ešte lekár poradil, aby „pil čaj se skořicí“: Chudák zle rozumel a doma skutočne pil čaj s horčicou. Nebolo by sa to prezradilo, keby sa nebol ponosoval pri peci.
Niektoré príhody sa rozprávajú vo viacerých obciach a každá sa bije do hrude, že ich verzia je skutočná a pravdivá a ostatní to od nich okopírovali a hrdia sa cudzím perím. Takto nejak vznikajú legendy a povesti. Takou je príhoda o zavraždenom plátenníkovi či napríklad o fajčiarovi, ktorý sa vrátil, odkiaľ prišiel: Niekedy sa do Kokavy nad Rimavicou chodievalo najčastejšie pešo. Vo dne, v noci, v zime aj v daždi. Tak sa vybral aj starý Fusek zo Salajky pešo v zimnej fujavici do tej Kokavy. Svojim výzorom malý človiečik s dobráckou povahou, obľúbený občan, ktorý si aj uhol, keď mal na to peniaze a fajčil z dlhej fajky – zapekačky. Cestou sa posilnil v korhelni u Holuba dvoma či troma cievnikmi žitnej a šiel. Asi tak na polceste mu prichodilo pripáliť si fajočku. Šibalku mu ale vždy sfúkol fujak dujúci od Kokavy. Tak sa obrátil a v odžgerenom kabáte si fajočku pripálil. Spokojne si začal poťahovať a pokračoval v ceste, ale nazad do Utekáča. Aké bolo jeho prekvapenie, keď sa prebral v Utekáči. Darmo vysvetľoval obyvateľom, chodiacim po ulici, že toto nie je možné, veď on už v Utekáči bol a išiel predsa do Kokavy.
Všetky tieto spomienky a príbehy (a aj mnohé ďalšie) sa nachádzajú v knihe Utekáč na dobových fotografiách: Skláreň Clara. Dušan Kubinec, jej autor, tam podrobne opísal jej fungovanie, históriu a zašlú slávu. Je naozaj škoda, že závod, ktorý dvesto rokov fungoval a živil stovky a stovky sklárskych rodín, pozdvihol Utekáč na najmodernejšiu obec široko ďaleko, skončil v ruinách. So sklárňou padol aj Utekáč, dnes je z neho, žiaľ, hladová vyľudňujúca sa dolina. Nové príbehy už nepribudnú.
