V noci prichádzajú domov naši mŕtvi...

Písmo: A- | A+

...naši predkovia preto vykrojili cintorín blízko domu, aby sa mŕtvi, keď už chodievajú domov, nemuseli zďaleka unúvať. Rozhovor o novohradských ľudových náhrobníkoch.

O novohradských ľudových náhrobníkoch som už voľakedy písal. Cintoríny v severozápadnej časti Novohradu (zjednodušene priestor zhruba uprostred medzi Lučencom, Veľkým Krtíšom a Detvou), kde tieto náhrobníky tvoria väčšinu, sú miestami s výnimočnou atmosférou. Dve desaťročia sa im venuje Ján Aláč, miestny rodák, inak pracovník Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote. V roku 2015 o nich napísal knihu Tu spočíva kvet, čo zanechal svet. Vydala ju obec Horný Tisovník a nebolo jednoduché sa k nej dostať. Teraz pripravujeme jej druhé, doplnené a prepracované vydanie. Pri tejto príležitosti som sa Janovi, ktorý je členom nášho občianskeho združenia, položiť viacero otázok. Je toho veľmi veľa, tak som sa to rozhodol rozdeliť do viacerých častí.

Výskumu novohradských náhrobníkov sa už nejaký ten rok venuješ. Odkedy sa datuje tvoj záujem o ne? Pamätáš si, ako to celé vzniklo?

Na počiatku, ako to často býva, bola skôr náhoda. Niekedy okolo roku 1998 som sa vďaka dvom spíleným lipám pri dome dostal k rezbárstvu. Od toho bol len krok k záujmu o ľudový výtvarný prejav v najrozličnejších podobách a prejavoch, aj z dôvodu hľadania inšpirácií či predlôh. Na ľudový výtvarný prejav je Slovensko, a v rámci neho aj Novohrad, mimoriadne bohaté. Jedným z najoriginálnejších prejavov sú práve novohradské bohato tvarované a zdobené kamenné náhrobné tabule a profilované drevené dosky, ktoré vznikali len v niekoľkých málo dedinách na severozápade Novohradu približne od roku 1870 do tridsiatych rokov 20. storočia. Hroby svojich zosnulých nimi označovali evanjelici. Boli v priestore, v ktorom žijem. Od roku 2000 som tieto pozoruhodné kamenné náhrobníky začal sám pre seba objavovať. Začal som obchádzať cintoríny a náhrobníky fotografovať. Najprv pre seba a verím, že postupne boli objavené aj pre iných.

Je to veľmi zaujímavá téma. My sa často nechávame uniesť čímsi, čo je vzdialené najlepšie stovky kilometrov alebo stovky rokov. A pritom je mnoho zaujímavých prvkov či súvislostí, ktoré sú súčasťou nášho života, a ktorým nevenujeme pozornosť, hoci by si to zaslúžili. Niekedy na ne stačí len poukázať alebo ich trochu pred verejnosť „postrčiť“. Cintoríny s ľudovými náhrobníkmi majú okrem zaujímavej výtvarnej stránky aj nezanedbateľnú výpovednú hodnotu o priestore a ľuďoch, a táto výpoveď je zaznamenaná priamo v priestore, o ktorom poskytuje výpoveď.

Typický novohradský kamenný ľudový náhrobník
Typický novohradský kamenný ľudový náhrobník 

Náhrobníky sú spojené so smrťou a tá je v dnešnej spoločnosti, na rozdiel od minulosti, vytlačená na okraj, skoro sa až tvárime, že neexistuje. Sú teda náhrobníky morbídna téma?

Pre niekoho, samozrejme, môžu byť cintoríny alebo ľudové náhrobníky aj morbídne. V každom prípade sú cintoríny miestami, ktoré majú svoju osobitú atmosféru, a konštatovanie o morbídnosti môže byť v skutočnosti len formou „obrany“ pred intenzívnejším uvedomením si vlastnej pominuteľnosti. Vo svete, ktorý je zameraný na „užívanie si“ a zábavu tu a teraz a všetko hneď a okamžite, takéto uvedomenie si vlastnej dočasnosti býva nepríjemné – vyrušujúce – morbídne.

V minulosti to tak nebolo. Smrť bola omnoho „častejšia“ a nielen vzhľadom na vysokú detskú úmrtnosť, časté epidémie chorôb či v mnohých lokalitách veľmi problematickú alebo temer nedostupnú zdravotnú starostlivosť. Zomierajúci boli do posledných chvíľ so svojimi blízkymi. Priam ukážkovo je to načrtnuté v poviedke Boženy Slančíkovej Timravy, ktorá v Novohrade prežila celý život, Skon Paľa Ročku z roku 1921. Záverečná scéna poviedky ponúka obraz keď Paľo Ročka ležiaci v posteli napokon zomiera. Koniec života je vždy skľučujúci, no v rovnakej izbe je v kolíske malé dieťa, ktoré veselo máva rúčkami a prepletá nožičkami. Koniec jedného a počiatok iného života na jednom mieste. Takto to bolo veľmi dlhé obdobie. Bolo to prirodzené. Svojim originálnym pohľadom to naznačuje napríklad aj slávny spisovateľ Kálmán Mikszáth, mimochodom tiež novohradský rodák, ktorého predkovia ako evanjelickí farári pôsobili práve v priestore, v ktorom tieto náhrobníky vznikali: ...naši predkovia preto vykrojili cintorín blízko domu, aby sa mŕtvi, keď už chodievajú domov, nemuseli zďaleka unúvať. No a kde sú živí taký láskaví, tam ani mŕtvi nemôžu byť zlí. Nechodia strašiť v bielych plachtách, s hrkotajúcimi kosťami, ale prichádzajú usporiadať jedno-druhé, nastoliť spravodlivosť v tom či onom, upozorniť rodiny či obec na nejaké veľké nebezpečenstvo, pohromu. No a pri takýchto vzťahoch, kde sú dobrí ako živí tak i mŕtvi, i sama smrť je zhovievavá (...) Áno, v noci prichádzajú domov naši mŕtvi... (Čierny záprah. Bratislava 1976).

Len ako zaujímavosť možno uviesť, že na severozápade Novohradu boli prípady pochovávania pod stromy ešte i na konci 19. storočia. Na druhej strane cintorín bol nezriedka priestorom, kde sa pásli kozy či kravy, alebo miestom kde sa veselo hrali deti.

Keď hovoríme o novohradských ľudových náhrobníkoch, čo je pre ne typické? Čo ich spája?

Pre Novohrad, jeho severozápadnú časť, je najcharakteristickejší „oltárový“ typ náhrobníka. Na cintorínoch sa objavuje od začiatku sedemdesiatych rokov 19. storočia v jednej, resp. dvoch dedinách a postupne sa rozšíril do ďalších. Jeho zhotovovanie doznieva na prelome prvej a druhej dekády 20. storočia. Pre jeho tvar a najcharakteristickejšie prvky výzdoby boli predlohou renesančné, neskororenesačné a tiež barokové oltáre kostolov tohto priestoru. Kamenár sa pri nich snažil o zaplnenie hmoty kameňa výzdobou tak, ako to videl na oltároch. Na rozdiel od oltárov pri náhrobníkoch prechádza výzdoba aj na bočné plochy, ale nezriedka rovnocenne aj na zadnú stranu náhrobníka. Tieto náhrobníky by sme tak mohli označiť aj ako malé oltáriky „zasvätené“ konkrétnym zosnulým.

Náhrobníky na cintoríne v Hornom Tisovníku. Aj tu vidno, že hoci sú z kameňa, aj oni podliehajú zubu času.
Náhrobníky na cintoríne v Hornom Tisovníku. Aj tu vidno, že hoci sú z kameňa, aj oni podliehajú zubu času. 

Každý z náhrobníkov oltárového typu je originálom. Sú mimoriadne bohaté na výzdobu, až tak, že súbor týchto náhrobníkov by sme mohli označiť, vôbec nie nadnesene, za kamennú databázu znakov a symbolov, ktoré boli využívané v ľudovom výtvarnom prejave. Táto „databáza“ nie je sústredená na stránkach katalógov alebo lexikónov, ale priamo v krajine, kde tieto motívy boli využívané. Do kameňa sú vytesané najrozličnejšie podoby solárnych, hviezdicových motívov, pletence... Bohatá je rastlinná a geometrická ornamentika...

Objavujú sa na nich motívy výzdoby, ktoré sú charakteristické len pre tento typ náhrobníkov. Podobne ako sú na oltároch postavičky alebo hlavičky serafínov, tie nachádzame aj na náhrobníkoch, no stvárnené v možnostiach ľudových kamenárov. Využívaný bol na nich napríklad motív ciferníka, ktorý je zhmotnením zvyku, keď po smrti pozostalí zastavili chod hodín. Nachádzame na nich aj snahu o realistické zobrazenie podoby zosnulého, čo nebolo pre ľudové prostredie celkom vlastné.

Charakteristickým prvkom pre tento typ náhrobníka bola ich farebnosť. Mnohé z nich mali motívy výzdoby doplnené o rozmer farebnosti. Niektoré boli celé farebné.

S prepracovanou výzdobou kontrastuje text. Ten je mimoriadne zaujímavý. Je kostrbatý a je z neho zrejmé, že kamenár s ním nemal príliš skúsenosť. Niektoré písmená sú zrkadlovito obrátené. Bez akýchkoľvek pravidiel sa striedajú veľké a malé písmená, ale i rôzne typy písma. Niekde si kamenár nevedel narýchlo spomenúť na podobu „litery“, tak ju nahradil tvarom, ktorý mu v tej chvíli chýbajúce písmeno pripomenul. Na viacerých týchto náhrobníkoch sa objavuje čarovný veršík: Tu spočíva kvet, čo zanechal svet...

Niekto v symbolike na nich nachádza niečo „pôvodné slovanské“ – slovanskú, či pohanskú symboliku. Pre iných je zaujímavé spojenie starých kamenných náhrobníkov a prostredia, v ktorom sú situované, alebo ho fascinuje pozoruhodná atmosféra miesta starého cintorína, ktorý je viac súčasťou krajiny ako obce, od ktorej je cintorín vzdialený dostatočne na to, aby bol človek sám a mohol sa ponoriť do atmosféry miesta a do vlastných myšlienok.

Náhrobníky, o ktorých hovoríme, sa nachádzali alebo nachádzajú len v niečo viac ako desiatich novohradských obciach. Ako je tento priestor vymedzený a aké ďalšie spoločné znaky tieto dediny majú?

V jedenástich dedinách sa dodnes zachoval oltárový typ kamenného náhrobníka. Ide o obce Horný a Dolný Tisovník v okrese Detva; Veľký Lom, Suché Brezovo, Senné a Červeňany v okrese Veľký Krtíš; Madačka, Nedelište a Ábelová v okrese Lučenec. Zachovali sa aj v zaniknutých obciach Lešť a Turie Pole, ktorých priestor je dnes súčasťou vojenského výcvikového priestoru Lešť (Vojenského obvodu Lešť). K nim by sme mohli ešte zaradiť aj Polichno, v ktorom vznikali zaujímavé podoby drevených náhrobných dosiek.

Cintorín zaniknutej obce Lešť. Nachádza sa vo vojenskom priestore, a tak sa oň nie je možné starať.
Cintorín zaniknutej obce Lešť. Nachádza sa vo vojenskom priestore, a tak sa oň nie je možné starať. 

Tieto náhrobníky svojim spôsobom vymedzujú jadro priestoru, ktorý mal a stále má svoje špecifiká a aj svojho genia loci. Kedysi bol tento priestor nazývaný aj Novohradské vrchy. Toto označenie sa postupne vytratilo z používania, ale kedysi bolo bežné a časté. Používali ho ľudia, ktorí v ňom žili a rovnako aj tí, ktorých tento priestor zaujal. Spomeňme aspoň Karola Plicku.

Novohradské vrchy boli pomerne kompaktným priestorom. Žili tu roľníci – Slováci, dominantne evanjelici augsburského vyznania. Neboli tu významnejšie sídla. Mnohé dediny boli izolované v úzky dolinkách, alebo situované vo vrchoch. Neprechádzala ním významnejšia cesta a už vôbec nie železnica. Priestor a ľudia v ňom si žili svojim vlastným životom, predstavami či výtvarnými prejavmi. Nielen na úrovni ľudového prostredia to bol kompaktný priestor. Nachádzame v ňom zaujímavé osobnosti z prostredia evanjelickej inteligencie. V rámci dedín priestoru sa narodili alebo tu pôsobili realistická spisovateľka Božena Slančíková Timrava; štúrovský básnik Daniel Maróthy; zberateľ piesní, skladateľ a evanjelický farár Michal Laciak; mecén Matice slovenskej Juraj Nathanel Petian; Elena Maróthy-Šoltésová a mnoho ďalších. A mnohí, tak ako je to typické aj pre samotný Novohrad, sú neprávom neznámi a nedocenení.

Cintorín zaniknutej obce Lešť. Nachádza sa vo vojenskom priestore, a tak sa oň nie je možné starať.
Cintorín zaniknutej obce Lešť. Nachádza sa vo vojenskom priestore, a tak sa oň nie je možné starať. 

Pod dojmom návštevy tohto priestoru koncom dvadsiatych rokov 20. storočia teoretik umenia Jozef Vydra vyslovil myšlienku aby aspoň jedna z tunajších dedín bola uchovaná ako svedectvo o starobylej kultúre a ľudovej architektúre. Nestalo sa tak a teraz je už neskoro. Napriek tomu zaujímavé svedectvo o minulosti tejto časti Novohradu poskytuje obec Horný Tisovník a to práve prostredníctvom ľudových náhrobníkov, no nielen nich.

Tak sa mi zdá, že zo všetkých týchto dedín ti najviac k srdcu prirástol práve Horný Tisovník. Je to naozaj tak? Prečo?

Horný Tisovník v okrese Detva mám naozaj veľmi rád. V Hornom a v Dolnom Tisovníku sa dodnes v najväčšom rozsahu zachovali tieto pozoruhodné kamenné náhrobníky vo veľmi zaujímavom prírodnom prostredí a spolu s ďalšími čarovnými prvkami ako zvoničky, vahadlové studne, zaujímavá a krásna krajina... Horný Tisovník zároveň poskytuje svedectvo o vývoji tohto priestoru v priebehu 20. storočia. Podľa sčítania obyvateľov z roku 1910 mal skoro 1 500 obyvateľov. V súčasnosti ich nemá ani dvesto a to i napriek tomu, že dnes je jeho súčasťou aj Dolný Tisovník, ktorý bol kedysi samostatnou obcou, ktorá sama mala viac obyvateľov ako obe obce dnes. Je paradoxné, že o tejto minulej ľudnatosti vypovedajú dnes s odstupom rokov práve cintoríny. Horný Tisovník bol v minulosti v tejto časti Novohradu jednou z najsevernejších obcí. Dnes je najjužnejšou obcou Podpoľania.

Najdôležitejším dôvodom však je, že v Hornom Tisovníku som našiel u starostu obce, Jána Kľuku, veľké pochopenie. On aj obec si myšlienku záchrany a prezentácie novohradských ľudových náhrobníkov veľmi rýchlo osvojil, stotožnili sa s ňou. A tak od roku 2008 obec Horný Tisovník realizuje každoročne v rámci možností okrem najnutnejšej starostlivosti vždy v tomto smere aj niečo nové. Za svoje aktivity získala obec viacero ocenení.

Pre mňa osobne má najväčšiu atmosféru cintorín v Dolnom Tisovníku
Pre mňa osobne má najväčšiu atmosféru cintorín v Dolnom Tisovníku 

Vždy je to predovšetkým o ľuďoch a v tomto smere naozaj treba vyzdvihnúť aktivitu a odhodlanie Jána Kľuku a vysloviť mu poďakovanie. Tu je totiž potrebné podotknúť, že Horný Tisovník je obec s rozsiahlym katastrom, okrem samotnej obce Horný Tisovník a miestnej časti Dolný Tisovník, má aj osady ako Javorie a Jasenová. To znamená mnoho verejných plôch, ciest a problémov vo všeobecnosti. Pri necelých 200 obyvateľoch a obmedzených zdrojoch to vôbec nie je jednoduché. Napokon len cintorínov je v Hornom a Dolnom Tisovníku päť a o všetky, podobne ako o iné verejné plochy, je potrebné sa starať. V prípade cintorínov s ľudovými náhrobníkmi ide o nekonečný príbeh. Ľudové kamenné náhrobníky sa nachádzajú na troch cintorínoch (v Hornom Tisovníku dva a jeden v Dolnom Tisovníku), ktoré nie sú uzatvorenými parkmi, sú skôr súčasťou krajiny. Lesná zver i silný vietor spôsobujú poškodenia. Drevené prvky postupne odchádzajú a je ich potrebné nahrádzať alebo obnovovať a predtým ešte ošetrovať. Tých prvkov, ktoré je potrebné pravidelne obnovovať je omnoho viac. Napokon okrem informačných tabúľ sa tu nachádzajú aj repliky drevených tvarovaných náhrobných dosiek, čo je označenie hrobov, ktoré sa v tomto priestore na označenie hrobov využívali popri kamenných náhrobníkoch. Okrem toho sa v Hornom Tisovníku nachádzajú aj ďalšie prvky, ktoré stojí za to vidieť.

Toľko teda Jano Aláč. Ak vás naše rozprávanie zaujalo, dovoľujem si vás pozvať na túto stránku. Tam si môžete zabezpečiť druhé vydanie knihy Tu spočíva kvet, čo zanechal svet a zároveň nám pomôcť pokryť náklady na jej vydanie. Snažíme sa, aby bola naozaj pekná a reprezentatívna. Výhodou navyše je, že (s výnimkou prvých dvoch odmien) ako poďakovanie dostanete limitovanú verziu knihy, ktorá bude mať navyše niekoľko desiatok strán s kompletným katalógom a opisom týchto náhrobníkov. Aj takýmto spôsobom chceme prispieť k ich zachovaniu. Ďakujeme za podporu a tiež za šírenie tejto informácie!

Aj vo Veľkom Lome niektoré náhrobníky podliehajú zubu času
Aj vo Veľkom Lome niektoré náhrobníky podliehajú zubu času 
Skryť Zatvoriť reklamu