V súčasnosti sa veľa hovorí o návrate ku koreňom, ktorý sa často romantizuje. Ak by ste si mali predstaviť Vianoce na zabudnutých lazoch pred zhruba osemdesiatimi rokmi, ako by podľa vás vyzerali? Máte tam veľa snehu, vianočné stromčeky, koledy, ľudskú súdržnosť, spoločnú púť zasneženou krajinou na polnočnú omšu? Romantická predstava. Ale nebola skutočnosť oveľa prozaickejšia? Pokúsim sa vás zobrať na exkurziu na lazy nad novohradskou obcou Hradište (dnes okres Poltár).
Čerpať budem z veľmi vzácneho autentického materiálu a síce z kroniky ľudovej obecnej školy v Hradišti-Lazy. Už som o nej raz písal v blogu Keď vám deti učí tyranka, alkoholik a choromyseľná. Lazy nad Hradišťom boli od samotnej obce vzdialené asi šesť kilometrov a to aj Hradište je pekne ďaleko od prvého ozajstného mesta (nie, Poltár vtedy naozaj mestom nebol). Väčšinu obyvateľov na lazoch tvorili rodiny, ktoré sa sem prisťahovali z okolia Detvy, Sihly či Drábskeho, čiže z takpovediac írečitého kraja. V čase najväčšieho rozmachu tu žilo viac ako 400 ľudí, domy boli od seba ale pomerne vzdialené, akýmsi prirodzeným centrom bola škola. Niektorí žiaci ale do školy museli kráčať aj viac ako tri kilometre.
Za vzácne spomienky na tunajší spôsob života vďačíme učiteľovi Rudolfovi Nociarovi a ja by som mu týmto rád aspoň symbolicky poďakoval. On založil a on prvé roky viedol kroniku školy na lazoch (stále si, mimochodom, neviem poradiť, kedy tu písať malé a kedy veľké L a to ani po viacerých diskusiách s korektorkou). A patrí mu veľká vďaka za to, že zapísal aj spomienky na osídľovanie tejto oblasti a vlastne i najstaršie spomienky pamätníkov. Okrem toho sa nevenoval len samotnej škole, ale mnoho zápisov prináša nesmierne vzácne spomienky na život tunajších obyvateľov, ktoré by inak boli navždy stratené. Poďme sa ale konečne pozrieť na podoby Vianoc v tomto Bohom zabudnutom kraji.
Prvý relevantný zápis je z roku 1932: Vianočné sviatky na týchto opustených Lazoch sa veru len tak slabo oslavujú. Všetka oslava súvisela len s tým, že si síce nachystajú obvyklé vianočné jedlá, ale viac mimo Betlehemcov nevidia. Hneď po Štedrej večeri políhajú si spať. Aby sa predišlo tomuto nedôstojnému osláveniu vianočných sviatkov, zriadené bolo divadelné predstavenie. Zriaďovať u nás na týchto biednych roztratených Lazoch divadlo je veru neni maličkosť. Pozháňať všetky k tomu potrebné veci z roztratených domov, získať si hercov na bezplatné cvičenie je veru nie maličkosť.
S pomocou Božou premohli sa všetky prekážky a k divadelnému predstaveniu predsa došlo. Dorastajúca mládež zahrala divadelný kus Betlehemský hlásnik v štyroch dejstvách od Aloisa Hrdličku a školské dietky zahrali Mikuláša od Sidónie Sakalovej. Herci za tak krátky čas dôkladne previedli svoje úlohy. Skoro bez výnimky bezvadne previedli svoje úlohy. (...) Zvlášť obecenstvo zaujímal krásny výstup malého dievčatka, Eleny Šuľajovej. Ľud žiadal opakovanie divadla na deň sv. Štefana. Predstavenie bolo na Štedrý večer od pol deviatej do pol dvanástej a na Štefana od pol tretej do pol šiestej hodiny.
Ešte je asi nutné povedať, že Rudolf Nociar bol veľkým propagátorom a nadšencom divadla, s čím tiež súvisí viacero zaujímavých zážitkov. O tom ale inokedy. A keďže sa vianočné divadlo osvedčilo, zopakovali si ho aj v roku 1933: Predstavenie bolo zariadené v školskej miestnosti a prevádzalo sa v Štedrý večer po večeri od pol desiatej do dvanástej hodiny. Miestnosť i vzdor nepriaznivému počasiu bola preplnená do posledného miesta. Je veľmi pekným zvykom, že ľud, keď väčšinou bez akéhokoľvek dobrovoľného poplatku, ale aspoň sa zúčastní každého predstavenia. Toto bolo práve vhodné na Vianoce, lebo tu ľud pre veľkú vzdialenosť vôbec na polnočnú nemá prístupu a tú vianočnú radostnú náladu, sviatok lásky, nemá možnosť iným spôsobom osláviť.
Z hercov ako starších tak dietok, súc dobre nacvičený, previedol každý svoju úlohu veľmi dobre. Ľud celý nadšený odchádzal z miestnosti školy do miestnej kaplnky, uvítať v polnočnej chvíli malého Ježiška. (Nešlo o omšu, tá sa tu konala len raz do roka v deň Božského srdca Ježišovho.) Teda len kus dobrej vôle a mnoho dá sa spraviť i na takých opustených kopaniciach ako sú tieto naše Lazy.
Poneváč každý nemohol naraz prísť v Štedrý večer na divadelné predstavenie, požiadaný bol usporiadateľ obecenstvom, aby sa predstavenie opakovalo vo sviatok sv. Štefana. Žiadosti obecenstva bolo vyhovené a zúčastnil sa opäť veľký neočakávaný nával sveta. Prišli i z okolia, a to z Ďubákova, Hámra, Nového Sveta, Závady a všetkých miestnych okolitých osád.
Preskočme do roku 1940, to už bol učiteľom Ľudovít Konček. Takto opísal Vianoce v druhom roku druhej svetovej vojny: Snaha spríjemniť a zradostniť vianočné sviatky i tým najchudobnejším deťom, viedla nás k usporiadaniu vianočnej besiedky s nádielkou. Bohatý a náladový program pôsobil nielen na deti, ale aj na dospelých. Boli predvádzané rôzne priliehavé básne, piesne, koledy, vianočné obrazy a hry. Skoro každé dieťa malo dáku úlohu, ktorou prispelo k vydarenému programu. Celý priebeh programu bol krásny, posvätný i radostný. No najradostnejším číslom bola samotná nádielka. Žiaľbohu, pre ťažké finančné pomery, ktoré sa každý deň zhoršujú, nemohli sme deťom poskytnúť nič zvláštneho. Každému dieťaťu sa dostal celý makovník, hodne rôznych zákuskov a cukroviniek na vianočný stromček. Hovorím, nič zvláštneho, i keď náklad bol dosť veľký, ale pre deti to bol skoro malý zázrak. Veď niekde ani koláče nebudú piecť. Napečú si chleba. A zákusky? Cukrovinky? A ten krásny stromček so sviečkami a rakétami (prskavky). Slýchal to svet? Ozajstné udivenie a radosť detí boli nám odmenou za hodnú námahu i hmotné výdavky.
Na úplný záver sa pozrime na Vianoce v roku 1944. V Novohrade stál front, a tak sa v ľuďoch miešal strach s radostným očakávaním oslobodenia: Vyučovať sa začalo 10. decembra. Vyučovala sama riaditeľka školy. Detí však chodilo do školy málo. Rodičia sa vyhovárali, že si deti nemajú čo obuť. Vyučovalo sa do vianočných prázdnin. Medzitým bola na školu Ministerstvom ustanovená Albína Parasková, ale pre nemožnosť cestovania miesto nenastúpila.
Medzitým sa front stále približoval. Cez Vianoce, práve na Štedrý deň, bol front tak blízo, že od streľby sa okenice bez prestania otriasali, že to nijako nevyzeralo na deň lásky a pokoja. Začiatkom januára sa preniesol front už do okolitých dedín, že sa vyučovať ani nezačalo.
Musím zopakovať, že kronika obecnej ľudovej školy v Hradišti-Lazoch je mimoriadne zaujímavým dokumentom. Teda z hľadiska regionálnej histórie. Dlho sme o jej existencii ani netušili. Keď sa nám (kópia) konečne dostala do ruky, podarilo sa nám ju vydať vo forme veľmi peknej knihy. Dokonca sme za ňu dostali hlavnú cenu v súťaži Slovenská kronika v kategórii historická kronika.
