Zalistujme opäť v knihe Tibora Koteka Krídla nad Novohradom. Doteraz som zo spomienok leteckého nadšenca vyberal skôr tie, kde šlo o život a nechýbalo málo, aby sa skončili tragicky (tu alebo tu). Dnes som sa rozhodol pre udalosť, ktorá je vo svojej podstate úplne prostá. No i napriek tomu je možno moja najobľúbenejšia z celej knihy.
Jej hlavným hrdinom je Ján Srp, rodák z Českého Brezova (malá novohradská obec, v roku 1942 mala približne 1150 obyvateľov, ale v tom bolo zarátané aj susedné Zlatno). V období Slovenského štátu a tesne po vojne pracoval ako mechanik na bratislavskom letisku Vajnory a popritom aj športovo lietal. Ako píše Tibor Kotek, bolo to obdobie, „keď lietadlo ešte dokázalo zdvihnúť všetky hlavy s očami a ušami, keď ho každý odprevadil pohľadom, keď mnohí túžili v ňom sedieť, keď lietanie bolo mladšie ako stredný čas ľudského veku a málokto ho videl zblízka.“
Ján Srp vtedy priletel z Bratislavy domov do Českého Brezova lietadlom: „Zelený Storch zavrčal nízko nad dedinou, párkrát ju preletel sprevádzaný kŕdľom občanov, ktorí boli ochotní bežať z horného na dolný koniec a o chvíľu nazad. Kam zosadne?
Pristál na ploche futbalového ihriska. V momente tam bola celá dedina aj s farárom. Väčšina videla lietadlo na zemi z bezprostrednej blízkosti prvýkrát. Mnohí aj poslednýkrát. Dojatí starci, obdivujúci dedinčania a prekvapené deti sa dívali na to veľké rozkročené čudo. Keď sa pilot so všetkými srdečne zvítal a odišiel do domu sestry, lietadlo strážil baťko Bálint, fúzaté chlapisko, známy dvojmetrový miestny silák. Keď si vypil, nosili ho z krčmy k lamentujúcej žene ležiaceho na rebríku štyria až šiesti chlapi. Býval to veselý a dosť často vídaný sprievod.
Bol zárukou, že aeroplánu sa nič nestane. Janko Srp si napakoval proviant, po vojne (1946) mimoriadne vzácny, priložil pár živých sliepok v sieťkach, so všetkými sa rozlúčil, ujo Bálint – podľa inštrukcií – dôležito natočil kľukou motor. Kľuku podal pilotovi. Nasledovalo nahriatie motora, odskúšanie magnet a kývnutie rukou na rozlúčku s krajanmi. Plný plyn, motor sa rozreval a Stroch sa dal do pohybu. Zdvihol chvost a o chvíľku bol vo vzduchu. Pokračoval nad lúkami a poľami v miernom stúpaní úzkou dolinou. Asi kilometer od miesta štartu sa ľavou zatáčkou otočil, pritisol sa opäť k zemi a preletel nízko nad dedinou. Jemne zmenil kurz a letel späť do Bratislavy. Sviatok sa pre ľudí ešte neskončil. Presviedčali seba aj tých druhých, čo videli, aké to bolo, ako sa čo stalo a čo robil Janko. Ako sedel, ako sa díval dopredu aj ako im zakýval. „Ej, beťár, beťár!“
Večer baťka Bálinta niesli desiati chlapi...
Druhýkrát, o rok neskôr, opäť priletel Ján Srp. Tentoraz pristál na lúke na druhom konci dediny. Priletel na tichom Piperovi. Strieborné lietadielko chlapi vytlačili na štrkovú cestu, o chvíľu ho s dôležitými výrazmi na tvári (veď sa ho môžu nielen dotknúť, ale ho môžu aj tlačiť) tlačili hore dedinou. Zatlačili ho chvostom do dvora, vrtuľou smerom k ceste. Bol to, a najmä v tom čase, naozaj nezvyčajný pohľad, pohľad pre bohov. Zo stajne sa ozývalo erdžanie koní a bučanie kravy, sliepky behali po dvore a kačky si lebedili v tieni krídel lietadla stojaceho uprostred zvažujúceho sa dvora. Tam lietadlo nocovalo, po ceste pendlovali dedinčania s deťmi a ukazovali im ten zázrak. Janko odletel na druhý deň.“
Viem si predstaviť, že keby sa sfilmovania tejto epizódky chopil taký Emir Kusturica, bolo by to úplne geniálne. Škoda, že sa nezachovala fotografia lietadla odstaveného na gazdovskom dvore.
Všetky citáty a fotografie v blogu pochádzajú z knihy Krídla nad Novohradom, na vydaní ktorej som sa podieľal. Ďalšie ukážky si môžete pozrieť na tomto odkaze.
