V roku 2004 dokončil Tibor Kotek rukopis Krídla nad Novohradom o histórii lietania v našom kraji. Odvtedy ležal v šuflíku, pretože sa nenašiel nikto, kto by ho vydal. Keď sme sa o ňom minulý rok dozvedeli, veci sa pohli. V spolupráci s občianskym združením Phoenix Lutetia a podporou poslancov Banskobystrického samosprávneho kraja sa nám knihu podarilo vydať. Letectvo síce nepatrí k primárnym oblastiam nášho záujmu, ale publikácia je napísaná veľmi pútavo, je k nej bohatá obrazová dokumentácia (viac ako 350 fotografií) a, predovšetkým, mapuje istú časť regionálnej histórie, ktorá by sa inak nenávratne stratila. Veď za trinásť rokov od dokončenia rukopisu sa, pre nezáujem tých, ktorí by sa o to mali starať, stratili aj mnohé podklady, z ktorých čerpal samotný Tibor Kotek. Je škoda, že takto prichádzame o archívne materiály a dokumenty, z ktorých by mohli čerpať budúci bádatelia. Najmä veci z obdobia socializmu ľudia vyhadzujú a likvidujú ako nepotrebné. A pomaly umierajú aj pamätníci.
V sérii blogov vyberiem aspoň niekoľko najzaujímavejších faktov, príbehov a fotografií z knihy Krídla nad Novohradom. Kotek sa v knihe sústredil predovšetkým na roky 1950 až 1980, kedy sám lietal. Začnem však v podstatne hlbšej minulosti, v období, ktoré sám autor nazval leteckým pravekom.
Zhodou okolností medzi prvých ľudí, ktorí na Slovensku vzlietli do oblakov patrí aj rodák z Novohradu (narodil sa v Čelároch, ale uvádzajú sa aj Bušince) Aladár Zsélyi (1883 – 1914). Jeho letecké pokusy sú úzko spojené s ďalším leteckým nadšencom Andrejom Kvasom (1883 – 1974), dolnozemským Slovákom z Békešskej Čaby. Takto opisuje ich počiatky Tibor Kotek: „Vo februári 1910 bolo ich prvé spoločné lietadlo hotové a Zsélyi na ňom vzlietol. Učil lietať lietadlo aj seba. Boli to časy, keď nadšenie a láska k novému zázraku – stroju, ktorý sa dokázal odpútať od zeme, bola väčšia ako znalosti, čo, kedy robiť, keď... Ako na to... Kde začať...
Onedlho po zalietnutí, 15. marca 1910 na prvom leteckom mítingu nedávno založeného Uhorského aeroklubu, Zsélyi na pretekoch zvíťazil. Zvíťazil aj v súťaži grófa Károlyiho. Pri pristávaní na piesočnú plochu však druhýkrát havaroval. Havária mu spôsobila otvorenú zlomeninu ruky a na následky tetanovej infekcie 1. júla 1914 zomrel. ... Na jeho výslovné želanie ho pochovali v obci Čeláre, kde strávil detské roky. Roky šli, príbuzní a známi odchádzali zo života a hrob zarastal trávou, až postupne splynul s okolím. Po rokoch bola potrebná takmer detektívna práca, aby mohol byť hrob identifikovaný. Najväčšiu zásluhu na tom mal už nebohý Miroslav Mihály, zanietený letecký nadšenec a amatérsky historik, pilot, náčelník letiska Lučenec v rokoch 1970 až 1977. Vlastnoručne odstránil krovie a burinu a na vlastné náklady dal postaviť pomník. Patrí mu vďaka za prejav ľudskosti a vykonanie činu pre históriu.“
Ďalšie informácie o Aladárovi Zsélyim a Andrejovi Kvasovi si môžete prečítať tu alebo tu.
Ďalšie zmienky súvisiace s lietaním v Novohrade sú z roku 1913: „Dňa 21. augusta 1913 tunajší aviatik Gábor Csizmadia, ako jediný vystavovateľ, predviedol verejnosti za vstupné 40 filierov (halierov) lietadlo Csizmádyi I. Bolo tmavomodrej farby, hmotnosť 200 kilogramov, vybavené motorom Anzani s výkonom 17 KW (24 HP). Postavené bolo v roku 1910.
Lučenské noviny prvú správu o našich aviatikoch zverejnili 11. septembra 1913. Opísali lietanie v dňoch 7. a 8. septembra, ktoré sledovali stovky nadšených divákov. Z lučenského trhoviska (okolie bývalej malej stanice, lokalita hasičského útvaru a radových garáží za bývalou železničnou traťou na Halič) štartovali Andrej Kvas a bratia Tóthovci. Preleteli trasu ponad Ľadovo, nad zámok v Haliči a späť. Celú trať leteli vo výške 200 až 300 metrov a bezpečne pristáli.“
Apropo Ľadovo. O tom, že by sa toto miesto mohlo časom stať letiskom, nachádzame prvýkrát zmienku v Slovenskom východe č. 8 z roku 1919, kde sa píše, že pre najbližšiu budúcnosť je navrhnuté zriadenie staníc pre leteckú poštu v Prahe, Prešporku, Lučenci a v Košiciach.
O ďalších udalostiach súvisiacich s lietaním v Novohrade za prvej Československej republiky píše Tibor Kotek: „Dňa 25. mája 1919 v Lučenci havaroval L. V. G. 48.69 od 1. čsl. poľnej leteckej stotiny. Podľa hlásenia z 26. mája boli príčinou havárie vydraté ložiská motora.
O pár dní neskôr (1. júna 1919) pri Lučenci núdzovo pristál Fokker D-VII. Maďarský pilot István Fejes útočil na vlakovú súpravu. Synchronizátor určený pôvodne pre dva palubné guľomety Spandau Maďari upravili núdzovo len pre jeden guľomet. Synchronizátor pri ostreľovaní zlyhal a pilot vlastne zostrelil sám seba tým, že si rozstrieľal vrtuľu. Bol zajatý československými vojakmi a ukoristené lietadlo bolo odoslané vlakom do Prahy. Lietadlo v čase prvej svetovej vojny patrilo Nemcom – armáde maršala von Mackensena. Nemci pri odchode z Balkánu zanechali lietadlo kdesi na poľnom letisku a Maďari si ho prisvojili. Československé letectvo bolo už jeho tretím gazdom. Spomínané udalosti sa odohrávali v revolučných povojnových rokoch Maďarskej republiky rád a Slovenskej republiky rád. Novovzniknuté štáty ešte len upevňovali svoje hranice a len čo sa vojna skončila, museli o svoju suverenitu tvrdo bojovať. (Viac som o pohnutých udalostiach z tohto obdobia písal tu.)
O týždeň po nevydarenej vojenskej akcii Istvána Fejesa nad Slovenskom (6. júna 1919) vykonal na lietadle Breguet francúzsky pilot kapitán Roussin prieskumný let na zistenie situácie v okolí Lučenca. Francúz bol v tom čase so svojou letkou detašovaný na letisku v Nitre.
V septembri 1919 bolo realizované Uznesenie čs. ministerskej rady z januára 1919. Bolo vytvorené letecké poštové spojenie Praha – Bratislava – Lučenec – Košice – Užhorod a späť. Vedúcim vojenskej poštovej expozitúry v Lučenci sa stal Osvald Vietorny.
V prvý aprílový deň 1920 bolo v Lučenci zriadené pomocné letisko pre poštovú prepravu. Pošta bola prepravovaná lietadlom typu Brandenburg. Bolo to relatívne spoľahlivé a nenáročné lietadlo, používané na najrôznejšie účely. Lietalo ako školné, cvičné, vojenské pozorovacie, vozilo poštu a o pár krátkych rokov aj ľudí.
V roku 1927 bola vytvorená miestna skupina Masarykovej leteckej ligy. Predsedom sa stal Pavol Čičmanec, pilotom a inštruktorom bol Osvald Vietorny. Bol to bývalý vojenský pilot (pilotný diplom č. 217 vydaný v Rakúsko-Uhorsku v roku 1915). Jednateľom bol plk. Beneš, veliteľ 25. pešieho pluku detašovaného v Lučenci. Ďalšia pobočka – miestna skupina MLL – vznikla začiatkom školského roku 1929 na gymnáziu. Viedol ju profesor Jozef Janko, mala 29 členov.
V roku 1934 (20. a 21. mája) bol v Lučenci usporiadaný letecký deň Stredoslovenskej župy MLL za spolupráce leteckého pluku z Piešťan. Pri tejto príležitosti sa konala aj súťaž leteckých modelárov. Zvíťazil v nej Henrich Ritter z gymnázia v Lučenci.
Na jar 1935 postavili žiaci gymnázia pod vedením profesora Karola Supa klzák SUP. Bol to mierne upravený klzák Zogling.
Deň 9. september 1935 si občania regiónu dlho pripomínali. Pri obci Rapovce neďaleko Lučenca pristál československý voľný balón (1 200 m3). Pilotom bol npr. Drtina, v posádke bol aj kpt. Engelmaier a nadporučíci Hošek a Povolný. Balón štartoval v Senohrade. Pristál po lete trvajúcom hodinu a sedem minút.“
Toľko teda k leteckému praveku v Novohrade. V ďalších častiach sa presunieme do päťdesiatych rokov 20. storočia, kedy sa v Novohrade začalo organizovať amatérske lietanie, ktoré je ťažiskom knihy Tibora Koteka. Všetky citáty a fotografie v blogu (ak nie je uvedené inak) pochádzajú z knihy Krídla nad Novohradom, na ktorej vydaní som sa podieľal. Ďalšie ukážky z knihy vrátane menného registra niekoľko sto ľudí, o ktorých sa v knihe píše, nájdete na stránke Martinusu.
