Rozhodol som sa vám priniesť ukážky zo spomienok troch súčasníkov tragických udalostí druhej svetovej vojny. Každá bude odlišná, spája ich predovšetkým geografická príslušnosť – Cinobaňu, Turíčky a Mládzovo od seba delí len päť kilometrov. Všetky tri spomienky boli napísané dodatočne, s odstupom takmer šesťdesiat rokov.
Zuzana Fričová spomína na udalosti, ktoré sa odohrali počas prechodu frontu v Turíčkach: „Každý, kto mal aký-taký povoz, kone, voly alebo aj kravy, musel ísť podľa nariadenia zvážať mŕtvoly. Chlapi vykopali v cintoríne obrovskú jamu a do nej dávali zamrznuté mŕtvoly vojakov. Už aj vtedy sa našli lakomí, nečestní ľudia a tí okrádali mŕtvych o zlato, hodinky a iné cennosti. Tak sa stalo, že F. Z. z Katarínskej Huty odťal čakanom jednému nemeckému oberführerovi nohy, aby získal pekné čierne čižmy. Doma nohy rozmrazil a čižmy si nechal. Dozvedel sa o tom ale turíčsky richtár, môj krstný otec – pán Kiapeš, a tak koristník musel čižmy aj nohy doniesť a pochovať do spoločného hrobu.“
Z iného súdka sú spomienky Ladislava Salaja, vtedy mládenca (o jeho menej šťastných kolegoch som písal tu): „V rámci prehľadávania miest bojov, sme raz spolu s Ivanom Krušpánom narazili na mínové pole. Bolo ohradené ostatým drôtom a na dube bola pribitá drevená tabuľka s ruským nápisom „opasno, miny“. Nič viac. To vzbudzovalo rešpekt, no aj záujem.
Rozhodol som sa, že sa na ne pozriem zblízka. Ivan odmietol. Nie zo zbabelosti, ale z rešpektu pred reálnym nebezpečenstvom mín, ktorých techniku fungovania sme nepoznali. Aspoň dovtedy. Podliezol som ostnatý drôt a opatrne som sa približoval k míne. Potom som si k nej prikľakol a prezeral som si ju. Viem, že mi vtedy nebolo všetko jedno, ale aby som si ju mohol lepšie poprezerať, ľahol som si opatrne vedľa nej. Tak som videl, že vrchnák na krabičke, v ktorej bola uložená nálož, je pootvorený zámerne. Bol len privretý a pridržoval ho jednoduchý mechanizmus, ktorý pritlačením na vrchnák zhora vytlačí poistný drôtik, pružinka sa uvoľní, nárazník narazí na zápalný mechanizmus a ten vyvolá explóziu míny. ... To znamená, že vrchnák míny nesmiem ani neopatrným pohybom zatvoriť, ale otvoriť môžem. Opatrne otváram a ono to ide. Vidím dovnútra míny.
Poistný mechanizmus je na jednom konci bakelitovej trubičky, druhým koncom vedie táto trubička ku kocke ekrazitu. Tak sme to vtedy volali. Dotýkam sa opatrne prstom ekrazitu, nič sa nestalo. Snažím sa ešte opatrnejšie vytiahnuť bakelitovú trubičku z kocky ekrazitu, nejde to. Skúšam ju opatrne vyšróbovať a ono to ide. Vyšróboval som s veľkou opatrnosťou spomínanú bakelitovú trubičku a oddelil ju od míny. Z nej som vyklopil do dlane rozbušku, ktorá bola taká istá ako rozbušky v ručných granátoch a tie som už predsa poznal. Všetky komponenty míny boli naraz od seba oddelené: zápalný mechanizmus, rozbuška i nálož. Nášľapná mína bola rozobraná a pri opatrnom zaobchádzaní s komponentmi zneškodnená. Aké jednoduché. Volám na Ivana, že už viem rozoberať míny.“
Týmto to však neskončilo. Po návrate sa so svojim objavom i „úspechom“ pochválili kamarátom. I oni boli zvedaví, nuž sa rozhodli, že sa na miesto ešte vrátia a dohodli sa na dobe stretnutia. Kamaráti však boli príliš netrpezliví, nechcelo sa im čakať, a tak sa na mínové pole vybrali sami: „Priestor mínového poľa nebolo ťažké nájsť. Snehu bolo už len kde-tu, všetko bolo vidieť ako na dlani. Krabice mín boli pekne viditeľné, nuž začali do nich najskôr z bezpečnej vzdialenosti strieľať. Míny, ktoré dobre trafili, vybuchli. Až potom pristúpili k tomu, čo som dopoludnia robil aj ja a začali míny opatrne rozoberať. Aj sa im to spočiatku darilo. Potom však narazili na trochu odlišný druh mín, nuž ich začali skúmať. Ďula, ktorý bol o niečo ďalej od tých dvoch, zrazu zavolal, že už to má, že už vie, ako na to. Jano sa pobral k nemu a keď sa k nemu priblížil, vtom Ďulovi mína v ruke vybuchla.
Výbuch oboch odhodil a obidvaja zranení zostali ležať na zemi. Nezranený ostal len Paľo, ktorý bol v tej chvíli od nich ďalej, ale aj jeho výbuch odhodil. Vyskočil ako prvý a uvidel dielo skazy. Jano Turčan mal pravú stranu tváre od výbuchu očiernenú, pod okom dieru, z ktorej mu trčala výbuchom zapichnutá trieska z obalu míny a z pravej poranenej ruky mu striekala krv. Ranený bol aj do brucha. Ďulovi z pravej ruky, presnejšie povedané miesto nej, trčali len žily. Takýto pohľad sa mu po výbuchu naskytol.“
Vďaka Paľovej duchaprítomnosti sa zranených podarilo dostať do dediny a poskytnúť im pomoc. „Nakoniec sa z toho obaja vylízali. Janovi Turčanovi však ostali trvalé jazvy na tvári i na tele a Ďula ostal bez pravej ruky. Neskôr nosil protézu.“
A napokon sa konečne dostávam k spomienkami Milice Miadokovej, ktoré som spomínal v perexe. Miadokovci toho počas frontových týždňov zažili naozaj veľa. Hneď na začiatku bol ich dom zasiahnutý mínou, zároveň bol zranený otec, ktorý musel byť odvezený do nemocnice a neskôr ho dlho (no našťastie úspešne) hľadali. Matka s deťmi sa ukrývali na rôznych miestach v Mládzove. Na úteku za frontovú líniu boli ostreľovaní, ale napokon šťastne prišli do Zeleného, kde prečkali najhoršie u dobrých ľudí. Po návrate domov ich čakal strašný pohľad: „Už sa zmrákalo, keď sme došli k prvým domom v našej obci. Ľudia, ktorých sme stretli, nad nami bedákali. Vedeli, čo nás doma čaká, my sme to iba tušili. Skutočnosť bola údesná. Dom rozbitý, dvor plný hnoja, slamy a špiny. Hlavné dvere napoly obhorené pri ohnisku, plot povalený, v záhrade bľačiaca ovca a skapíňajúca jalovica. Pre slzy sme nevideli. Nik z nás sa neponáhľal dovnútra. Iba sme nemo hľadeli na to, čo býval náš domov. Tu, zrazu, ako anjel spásy zjavila sa pred nami stará mama. Prišla z Cinobane hneď ako sa dalo, zakúrila a čakala nás so zápalkami a sviečkou, isto aj s nejakým jedlom. ... Prišli sme vlastne o všetko – šaty, potraviny, veci každodennej potreby. Ešte pred onými udalosťami rodičia poukladali do lodného kufra najlepšie a najcennejšie, čo sme mali a otec ho zakopal v kolešni. Bohužiaľ, aj ten niekto objavil, bol prázdny. Nábytok sčasti rozrúbaný, sčasti poničený, písomnosti, doklady spálené, zvyšky porozhadzované. Akékoľvek zásoby dreva, slamy, sena boli zrejme dávno minuté, preto na oheň dávali aj dvere, okná a nábytok.“
A teraz konečne spomínaný citát, pre mňa natoľko silný, že sme ho použili ako súčasť anotácie knihy Zažili sme vojnu, z ktorej čerpám námety na tieto blogy: „Cítim ešte povinnosť vysporiadať sa so spomienkou na našu mamovku – Ozdínku. Bola to matka mojej starej mamy po mamičke. Pochádzala z Ozdína, zrejme preto aj tá prezývka. Bývala v Mládzove, kde v rámci nášho domu mala svoju izbicu. Táto vojna bola druhou, ktorú prežila. Zastihla ju v pokročilom veku, mala vtedy 81 rokov. Kdesi som už o nej písala, že nerozlišovala nepriateľské či priateľské vojská. Pre ňu bol každý vojak synom ktorejsi ženy, prípadne manželom či otcom rodiny. A bol iba nezmyselnou vojnou vnútený do úlohy útočníka, zabijáka, násilníka či raubíra. Správala sa k nim matersky, každého vítala ako hosťa. Keď sme evakuovali, ona zostala. Najprv doma, potom u susedov, ktorí sa jej ujali. Spočiatku, zrejme kým bolo z čoho, varila ruským vojakom svoje povestné halušky a potom, možno tí istí, možno iní, ju znásilnili. Rok po vojne umrela na následky hanebného činu.“
Blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 - 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku, ktorej som spoločne s Júliusom Lomenčíkom editorom. Všetky citáty a fotografie sú práve z tejto knihy.
Posledných šesť kusov knihy je k dispozícii na martinus.sk a littera.sk
