Podľa štatistických údajov žilo v roku 1918 na Slovensku asi len 7 400 osôb hlásiacich sa k českej národnosti, o tri roky neskôr už 71 000 a v roku 1938 asi 93 000. Príčinou príchodu českých zamestnancov, hlavne učiteľov, četníkov, železničiarov a štátnych úradníkov, bol nedostatok slovenských odborníkov krátko po prvej svetovej vojne.
Za dvadsať rokov existencie Prvej československej republiky bol vývoj spoločnosti veľmi rýchly a na Slovensku vyrástla nová generácia odborníkov, ktorí však len ťažko nachádzali uplatnenie, keďže väčšina miest bola obsadená práve českými zamestnancami. Nečudo, že dochádzalo k mnohým konfliktom. Tlak na odsun Čechov bol predovšetkým tam, kde by ich odchod znamenal uvoľnenie pracovných miest. Situácia sa radikálne zmenila po 6. októbri 1938, kedy sa k moci dostala Hlinkova slovenská ľudová strana. Vtedy sa vystupňovala aj ostrá propaganda proti Čechom na Slovensku.
Dobovú atmosféru v obciach horného Novohradu zachytili viacerí kronikári: „Radosť z vyhlásenia autonómie Slovenska bola veľká i v našej obci, lebo každý bol presvedčený, že zaznávanie a podceňovanie Slovákov konečne prestane a že nadišla chvíľa, keď Slovák a jeho drahá slovenčina dostane sa na miesto, ktoré jej právom patrí.
Výsledky víťazstva autonómneho hnutia sa čoskoro ukázali. Nastalo hromadné prepúšťanie Čechov zo štátnych služieb na Slovensku a prijímanie Slovákov namiesto nich. Tak z Málinca odišiel vrchný četnícky strážmajster František Božek s manželkou a dvoma deťmi do Prahy, Viera Dlouhá, učiteľka z Myslín, odišla na Moravu. Pozoruhodné je, že v tak veľkej obci ako je Málinec, pomerne málo Čechov bolo vo verejných službách.“ (kronika Málinec)
Obšírnejšie sa problematike venuje kronikár Cinobane Pavol Urbančok: „Veľká žaloba a krutá pravda o slovenských krivdách, napáchaných dvadsaťročnou politikou pražského centralizmu, nezostala bez povšimnutia a bez úplného vyriešenia. Ona vryla hlboké rany do slovenského tela a do celého verejného života slovenského národa. Za prvých dvadsať rokov prvenstvo patrilo českému prisťahovalectvu, ktoré plných dvadsať rokov rozťahovalo sa po celej našej vlasti. Českí ľudia prichádzali k nám ešte aj vtedy, keď slovenská krv mohutným potokom odtekala do cudziny. Slováci odchádzali za chlebom do neznámych krajov, kde museli a aj dnes musia ťažko zápasiť, aby sa udržali.
A ešte krutejšie a bolestnejšie bolo, keď do slovenskej domoviny prichádzali Neslováci. Prichádzali sem, aby tu obsadili každé lepšie miesto, aby tu vládli na škodu Slovákov a proti záujmom Slovenskej krajiny. I v našej obci bývalo niekoľko Čechov. Pri četníctve J. Vítek, Jozef Suchomel, Jozef Nastoupil, Štefan Hošic, v Katarínskej Hute správca štátnej ľudovej školy Ján Hanák, Hana Marková, učiteľka, pri dráhe Jozef Hyx a mimo týchto dvaja krajčíri Rokos a Bartovský.
Títo ľudia prišli zo všetkých končín sveta bývalej monarchie. Miestnych Slovákov označovali za maďarónov a nebezpečných slovenským veciam vraj neprajných živlov. O odborných veciach jednotlivých vedúcich ani hovoriť nemožno, len toľko poznamenávam, že niektorí boli úplne nekvalifikovaní, v odborných veciach nemožní.
Nuž takto sme mohli charakterizovať určitú čiastku českej inteligencie, posielanej na Slovensko, nachodiacej sa vo väčšine vo všetkých povolaniach verejného hospodárskeho života. Tieto neschopné, avšak rozvratné živly po celých dvadsať rokov boli posielané na Slovensko. Pripúšťam, že Slovensko po prevrate potrebovalo niečo inteligencie, a to predovšetkým do škôl, ale nepotrebovalo tisíce polointeligentov, ktorí slovenský národ neuznávali, sily jeho znemožnili a jeho historickú existenciu podkopávali.“
Významnú úlohu pri odsune českých zamestnancov zohrávali Hlinkove gardy. Takto je ich angažovanosť vo veci popísaná v kronike Brezničky: „Hneď v prvých chvíľach vyhlásenia samostatnosti, Hlinkove gardy začali svoju očisťovaciu prácu. Tak aj v Kalinove vedúci notár Emanuel Fillo s pomocou niekoľkých gardistov odzbrojil četníkov českej národnosti. To sa dialo na celom Slovensku. HG mali stálu pohotovosť, ktoré zvlášť cudzincov a medzi nimi aj Čechov, držali pod stálym dozorom. Cestujúcich prehliadali, lebo podľa rozkazu hlavného veliteľa HG nesmelo sa ponechať viac ako 500 Ks. Tiež odoberali sa aj ostatné cennosti – šperky.
I miestna Hlinkova garda prehliadla viac osôb a zvlášť židovských, ale len v jednom prípade sa stalo, že sa pri takejto prehliadke odobralo 1 000 Ks.
Česi konajúci aktívnu vojenskú službu, dôstojníci, ďalej slúžiaci poddôstojníci, do 22. marca mali opustiť územie Slovenského štátu. Ostatní českí zamestnanci postupne zanechávali svoje teplé hniezda a vysťahovali sa. Len pri slovenskej železnici ponechaní boli takí zamestnanci, ktorí mali ženy Slovenky.“
18. marca 1939 slovenská vláda prijala uznesenie o prepustení zamestnancov českej národnosti zo štátnych služieb, ak nemali slovenské štátne občianstvo. Uznesenie uvádzalo možnosti výnimiek. Českí zamestnanci začali odchádzať aj z obcí horného Novohradu, záznamy o tom ostali napríklad v kronike Sušian („Z Veľkej Suchej bol prepustený vedúci notár Vladimír Harvaník, rodom Čech, a na jeho miesto nastúpil Pavol Hronec.“), Poltára („1. mája učiteľky Karla Kramolišová a Milada Krásenská sa rozlúčili s obecnou ľudovou školou v Poltári. Museli odísť na Moravu a do Čiech.“) či Cinobane: „29. marca 1939 odišli z našej obce českí četníci: Jozef Vítek, Jozef Suchomel, Jozef Nastoupil a Čech, správca štátnej ľudovej školy, Ján Hanák a učiteľka Hana Marková.“
Zo všetkých zápisov v kronikách ide len jeden proti prúdu a to z kroniky Rovnian: „Poštmajster Čech Jozef Matejů, ktorý bol tu už 20 rokov, manželku mal Slovenku Križániovú a mal tu už kúpený dom i majetok, na jar v tomto roku bol z úradu vypovedaný a odišiel i s famíliou do Prahy. Za ním prišla na poštový úrad Anna Košťálová a v jeseň Júlia Spišáková, ktorá pochádza z Ozdína a už dávno sem chcela prísť.
Jozef Matejů bol dobrý človek a úradník. Bol i najlepším včelárom v Rovňanoch. Ľudu rád pomohol, poradil a s každým dobre vychádzal. Bol dobrej, veselej povahy. I poučoval a vzdelával ako mohol, bol i predsedom miestnej osvetovej komisie. Miestni občania i z okolia vďačne a s láskou ho spomínajú. Majetok i dom dal do prenájmu.“
Blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 - 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku, ktorej som spoločne s Júliusom Lomenčíkom editorom. Všetky citáty a fotografie sú práve z tejto knihy.
Knihu Zažili sme vojnu je možné kúpiť na littera.sk alebo martinus.sk
