Podrobne to opisujú kronikári Českého Brezova a Poltára: „Lučenec, donedávna sídlo okresu, prepadol k Maďarsku. Sídlo okresu je nateraz v Lovinobani. Odtrhnutím Lučenca urobený bol priesek na železničnom spojení na Zvolen. Poslednou železničnou zastávkou na území Slovenska na trati Utekáč – Lučenec je Veľká Ves. Colný úrad je v Kalinove. Prvou stanicou na slovenskom území smerom Lučenec – Zvolen sú Tomášovce. Trať Lučenec – Fiľakovo – Plešivec úplne odpadla do Maďarska. Poslednou stanicou na území Slovenska na trati Poltár – Rimavská Sobota je obec Sušany.
Občania Českého Brezova, ktorí hodne cestovali za kupectvom, už či s dreveným riadom (korytami, sudmi, ročkami, vedrami, šafľami, kadiami, ojami atď.) alebo so statkom, keď aj menej ako za dávnejších dôb, predsa spočiatku trápne pôsobilo na nich okyptenie územia. A vôbec cestovanie pre všetkých, najmä ďalej, bolo spojené s ťažkosťami. V prvých týždňoch po okyptení bolo možné cestovať na západné Slovensko neobvyklým smerom na Kokavu nad Rimavicou a odtiaľ autobusom, práve v roku 1938 dostavanou hradskou, na Kriváň a na zvolenskú trať. Netrvalo dlho a 25. decembra 1938 bol dovolený priechod cez Lučenec dvoma osobnými vlakmi smerom ta a dvoma naspäť. Prechádza sa bez pasu, ale v Lučenci nie je dovolené vystúpiť z týchto vlakov. Tieto motorové vlaky idú každodenne z Utekáča cez Lučenec do Lovinobane a späť. Potom chodia ešte iné dva vlaky, ktoré zastavujú v Lučenci a vracajú sa späť, a takto umožnené je cestovať do Maďarska s cestovným pasom.
Mimo týchto ide ešte na našej dráhe viac vlakov, a to z Utekáča cez Brezničku na Cinobaňu alebo Veľkú Ves. I nákladné vlaky chodia cez Lučenec. Je potrebné vyzdvihnúť, že železnice na tejto trati boli v plnom prúde i vtedy, keď Lučenec bol odovzdaný. Z tohto je vidieť, že dobre boli urobené prípravné práce pred obsadením územia. Na Tisovec môžeme cestovať autobusom, ktorý chodí denne niekoľkokrát z Kokavy nad Rimavicou krásnou cestou cez Klenovec.“ (kronika Českého Brezova)
„Viedenskou arbitrážou nám boli odňaté južné kraje z nášho Slovenska. Pre náš kraj to bola ohromná strata a tiež i pre celé Slovensko, lebo južné Slovensko je hospodársky veľmi dôležité. Ale zato, ďakovať Bohu, keď nám i vzali, zato ešte ostalo aj nám, nikdy sme chleba nepýtali od nikoho a to bolo to hlavné.
S týmto sa zmenil aj náš Poltár. Ani sme sa nespamätali a už bolo všetko zariadené na samostatné jestvovanie dediny. Hneď bol obchod na obchode. Musím spomenúť, že nastali veľmi nepriaznivé komunikačné podmienky. Cestu na Lučenec zavreli, takže cestujúci museli dlho cestúvať do Zvolena cez Kokavu a stadiaľ autobusom na Kriváň a tam sa len pripojili na zvolenskú dráhu. Takéto cestovanie bolo veľmi obtiažne. Už na jar 1939 bola dovolená peážna doprava cez Lučenec. Pichlo nás veru do srdca, keď v Lučenci, kde sme mnohí chodili do školy za toľké roky, stál povestný maďarský žandár. Všeličo sme si mysleli. Nedalo sa vtedy ešte nič podnikať, len zaťať päste a stisnúť dobre ruky...
Pred vojnou nám trvala cesta do Lučenca 30 minút vlakom. Teraz za týchto podmienok sme do Lučenca nemohli. Najbližšie mestá boli Zvolen a Brezno nad Hronom, vzdialené od nás 60 – 70 kilometrov. Tak sa náš Poltár stáva strediskom obchodným. Otvoril sa obchod s nábytkom, železné obchody a podobne. Celé okolie chodilo sem na nákup. Ba dokonca i hydinu prinášali a každý utorok bol trh. Nemôžem nespomenúť, že niektorí naši novovzniknutí obchodníci páchali veľký hriech voči svojim spoluobčanom. Predražovali a predražujú aj dnes, a to celkom bez svedomia.“ (kronika Poltára)
V podstate takmer hneď sa začala stavať trať medzi Veľkou Vsou a Tomášovcami, aby vlaky nemuseli prechádzať cez územie Maďarska: „Úder, ktorý Slovensko dostalo, bol veľký. Rany, ktoré nás postihli, hlboko zasiahli do nášho tela. Usilovali sme sa prekonať bolesť a trpkosť nad ohromnou stratou, ktorá náš milý národ postihla. Obracali sme zraky svoje v slzách k výšinám, prosiac Hospodina na svojich modlitbách, aby rozptýlil chmáry nebezpečenstva a zachoval nás. Mnohí i takí, čo Ho nepoznali a nechceli poznať, teraz znova u Neho hľadali útočište. Ani po tomto, čo nás postihlo, nestrácame hlavu. Ešte sa nedoriešili ani otázky definitívnych hraníc a už naši národohospodári, politici a verejní činitelia uvažujú, ako čo bude treba zariadiť, vybudovať, aby sme nahradili stratené a utrpené škody.
I na našom okolí, pretrhnutím železničnej trate medzi Kokavou – Lučencom a Zvolenom –Lučencom, dostavia sa ihneď inžinieri, aby vymerali a tým spojili obe trate od nás do Tomášoviec. Tu a tam počuť hlas pochybností, že ako to už budeme teraz, keď sme toľko utratili, ale to sú len ojedinelé hlasy ľudí malej viery. Netreba vešať hlavu! Máme možnosti a menovite naše Slovensko má takýchto netušených možností hodne, viac ako si mnohí myslia. Na našom Slovensku je hojnosť nerastného bohatstva, bystrých spádnych riek, liečivých prameňov, dreva, prírodných krás a pri týchto podmienkach môže vzniknúť veľký priemysel, rozvinúť sa živý cudzinecký ruch, turistika, pričom nájdu tisíce nášho ľudu zamestnanie a obživu.“ (kronika Veľkej Vsi)
Trať sa podarilo dostavať v relatívne krátkom čase, otvorili ju 18. februára 1940. Otváraciu slávnosť a priebeh prác podrobne opísal v kronike Cinobane Pavol Urbančok: „V nedeľu dňa 18. februára 1940 otvoril za význačných slávností minister Július Stano dopravu na novej železničnej trati Tomášovce – Veľká Ves. Zacelená bola jedná z rán, ktorú náš štát dostal v novembri 1938, keď robili novú hraničnú čiaru medzi Slovenskom a Maďarskom. Ťahali ju bez najmenšieho ohľadu na potreby kraja, bez ohľadu na to, ako bude žiť zostatok okyptenej krajiny.
Ba azda naschvál to tak robili, aby zmrzačené Slovensko malo toľko krvavých rán, aby sa z nich nevedelo spamätať a aby mu ostala iba tá možnosť, v dosiahnutie ktorej iniciátori celej veci dúfali. Aby Slovensko ako podťatý strom padlo do náručia svojho južného suseda. Nestalo sa tak. Naopak. Jednu po druhej zaceľujeme rany, ktoré sme vtedy dostali. Zaceľujeme však len rany, ktoré sa týkajú hospodárskeho zveľaďovania kraja. Rana v duši a v srdci ostane. Tú si ani nedáme zahojiť iným spôsobom, len napravením krivdy. Krivda netrvá večne.
Aj v nedeľu sme jednu ranu zacelili. ... Na stanici v Tomášovciach, hoci bola zima treskúca, asi mínus 33°C, čakali veľké zástupy ľudí z blízkeho a ďalšieho okolia. Keď pán minister vystúpil z vlaku, banskobystrická hudba zahrala štátnu hymnu.
Pán minister si pozrel nastúpenú čestnú rotu. Jej veliteľ pplk. g. št. Jurech podal hlásenie. Nasledovala prehliadka Hlinkovej gardy a krojovaných Detvancov. Po vykonaní prehliadky šiel sprievod na stanicu. Pred staničnou budovou privítal pána ministra vládny komisár Tomášoviec, Breznický. Pán minister poďakoval sa za privítanie a aj so sprievodom odišiel na bohoslužby do evanjelického chrámu v Tomášovciach. Po bohoslužbách poslanec Martin Morháč na slávnostne vyzdobenej tribúne otvoril slávnosť. Po jeho prívete podal technický referát prednosta stavebného odboru ministerstva dopravy inžinier Dérer asi takto: „Koncom roku 1938 rozhodol pán minister, aby sa postavila čo najrýchlejšie náhradná trať za stratené spojenie cez Lučenec. Stavba sa hneď zorganizovala. Ešte v zime zamerali trať a konali sa prípravné práce. Vďaka technickej pohotovosti a usilovnosti našich inžinierov boli v zime najpotrebnejšie práce a plány vypracované. Pohnutý čas požadoval, aby bolo možno zamestnať čo najviac ľudí. Tak postupne dosahoval počet pracovných síl až 950 robotníkov. Za pomerne krátky čas pri veľkých ťažkostiach, ako mobilizácia a poľská vojna, výrobné a organizačné ťažkosti, vykonali sme 100 000 m3 zemnej práce. Ďalej sme postavili šestnásť objektov, z toho železobetónový most cez hradskú Zvolen – Lučenec s odklonením hradskej na drevený most. Pri týchto umelých stavbách spotrebovali sme viac než 2 500 m3 betónu a asi 70 000 kg cementu. Vyviezli sme 100 000 pražcov , 1 250 kusov dvanásťmetrových koľajníc, 3 000 m3 štrku. Nová trať je 7,3 km dlhá s maximálnym stúpaním 20 ‰. Na trati je zriadená provizórna zastávka Vidiná a nákladište Veľká Ves, ktorá bude ešte dobudovaná. Stavebný náklad činil 5,5 milióna Ks, takže po úplnom dokončení trate môžeme rátať s nákladom asi 1 milión. Týmto spojením bola vylúčená peážna doprava cez Maďarsko. Zriadili sme novú cestu, ktorá vystavaním novej trate Rimavská Baňa – Kokava v budúcnosti ešte tesnejšie spojí údolie so stredným Slovenskom.“
Na trati stál pripravený vlak. Rušňovodič podal hlásenie, že vlak je pripravený. Minister so sprievodom, aj mnoho ľudí z prítomných nastúpili do vlaku a vlak sa pohol. Vo Vidinej, Veľkej Vsi, Kalinove bolo zhromaždených mnoho ľudí, ktorí srdečne privítali prvý vlak.“
Nová politická situácia, zmena hraníc a celkové pomery spôsobili aj ďalšie problémy v doprave:
„Značná čiastka dopravy osobnej a nákladnej prechádzala cestou Ozdín – Točnica, ktorá spojuje našu hradskú so zvolenskou hradskou. Táto cesta ako vincinálna cesta nezodpovedala takej frekvencii, aká na ňu v novom štáte pripadla, preto bola už v lete vo veľmi zlom stave. Pre automobilovú dopravu stala sa už takmer neupotrebiteľnou. Preto 15. augusta prikročilo sa k jej oprave. Do konca roka bola v celej dĺžke opravená. Smer dopravy týmto smerom sa obrátil preto, že nákupné strediská nášho kraja sú teraz Zvolen a Banská Bystrica. Úrady okresu sú v Lovinobani, Mýtnej a v Divíne, ktoré obce tiež v tomto smere sa nachádzajú.“ (kronika Málinca, 1939)
„18. marca bola i na Slovensku zavedená jazda vpravo. Po obciach vyložené boli papierové tabule s nápisom „Jazda vpravo! Rechts fahren! Jobbra hajts!“ Nápisy nemecké a maďarské vzbudili odpor, čo sa prejavilo, že v noci neznámi tieto vyrezali, ostali len slovenské.“ (kronika Rovnian, 1939)
„Prítomná vojna zapríčinila i nedostatok pneumatík, pre ktorú príčinu tunajší autodrožkár musel premávku zastaviť a cestovanie sa stalo veľmi ťažkým problémom.“ (kronika Málinca 1940)
„Pre úzky pohraničný styk boli zavedené priepustky na majetky do oždianskeho chotára. Z maďarskej strany boli využívané v plnej miere na nákup potravných článkov, odevu a obuvi, ktorého sa javil v Maďarsku nedostatok. Aj horúco krvní „hazafíci“ ľutovali pripojenie k Maďarsku a známym sa stalo v Maďarsku volanie „Minden drága, vissza Prága!“ (Všetko drahé, naspäť k Prahe!)“ (kronika Sušian, 1940)
Blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 –1945 v hornom Novohrade a Kokavsku, ktorej som spoločne s Júliusom Lomenčíkom editorom. Všetky citáty a fotografie sú z tejto knihy.
Knihu Zažili sme vojnu je možné kúpiť na martinus.sk alebo littera.sk
