Keď v r. 1957 vznikla v Bratislave Galéria Cypriána Majerníka, chcela prezentovať diela mladých umelcov. Chcela prinášať diela nové, neošúchané s dôrazom na vtedajšiu výtvarnú avantgardu. Zdalo sa, že pomalé politické „otepľovanie" pripúšťalo isté možnosti.
Pochopiteľne, že komunistickí mocipáni vôbec nechápali, o čo ide. Zrazu umelci nemaľovali úspešných robotníkov ani pre prácu zapálené roľníčky, ale nejaké zhluky farieb. Divák zrazu mal problém rozoznávať na obraze reálne tvary.
Hrubé nepochopenie pre umenie a pre súčasnú kultúru viedlo vtedy viackrát k jednoduchému zavretiu dverí galérie. Od nekultúrneho politického režimu sa nedalo oveľa viac čakať. A keďže bolo všetko štátne, tak si aj štát bez problémov dovolil zasahovať do svojich inštitúcií.
Táto galéria sídliaca kedysi na rohu barbakanu pred bratislavskou Michalskou bránou bola povestná svojimi kvalitnými výstavami, ktoré pomáhali formovať slovenské výtvarné umenie. Výrazne vstupovala aj do širšieho kultúrneho života v Bratislave, hoci v časoch, keď to musela robiť len veľmi opatrne.
Prežila i ťažké roky normalizácie, až nejaký čas po roku 1989 zanikla. Dnes je na jej mieste banka.
Asi opäť niečo charakteristické pre dobu. Kultúrna inštitúcia, ktorá zanechala výraznú stopu v slovenskom (a bratislavskom) kultúrnom živote, zanikne a jej miesto obsadí niekto, kto - jednoducho má viac peňazí.
Nedalo sa asi nič iné čakať od situácie, keď sa náš svet nás privatizoval a vyhrával ten, kto mohol zaplatiť viac.
Po čase vznikla len o dve ulice ďalej jej nasledovníčka. Rýchlo sa zapísala do kultúrneho a umeleckého života Bratislavy ako inštitúcia ponúkajúca pohľad na slovenskú výtvarnú avantgardu. Sumarizovala, odkrývala nezmapované miesta, ponúkala aktuálne podnety aj priestor pre umelcov mladých a takmer neznámych.
Dostala sa dokonca do turistických bedekrov. Už nejaký čas má však problémy, zdá sa, že tentoraz je jej osud spečatený.
Jej osud bolo možné do istej miery predvídať, hoci nie vždy.
Problémy s komunistickým režimom sa dali očakávať. Komunistický režim tušil, že každý slobodný tvorivý prejav ho do určitej miery ohrozuje. Nekultúrne činy toho režimu vyplývali aj zo strachu, že ho nahlodajú slobodne a tvorivo uvažujúci jednotlivci či inštitúcie. Preto bolo nutné kultúru zjednocovať pod jednotnými a spoločnými hodnotami.
Pri premenách autoritatívneho režimu na normálne fungujúci kapitalizmus sme už mohli chápať, že len na peniazoch svet nestojí a že aj to bohatstvo nám zhorkne v ústach, keď náš život nebude kultúrne šťavnatý. Napriek tomu sme vtedy nechali Galériu Cypriána Majerníka umrieť.
Dnes však už považujem za nešťastie, ak nechápeme, aké sú kultúrne hodnoty dôležité pre náš život. Mali by sme to vedieť aspoň teraz, v čase relatívnej ekonomickej prosperity, v čase, keď sme sa stali normálne fungujúcou demokratickou spoločnosťou. Nechápeme to však.
Dnes sa táto galéria opäť zatvára. Vraj na jej fungovanie nie sú peniaze, vraj sa neplnia dohody, vraj niekto zle riadi, vraj niekto nežiada o peniaze, vraj treba rozdeľovať rovnako, vraj peniaze budú v budúcnosti...
Kvôli nedostatku peňazí - či len kvôli neochote rozdeľovať ich inak? Kvôli neznalosti veci - či kvôli nekultúrnosti? Kvôli chybám v riadení - či kvôli osobnej nevraživosti? Každý má určite svoju pravdu. Možno galéria zanikne, možno sa ako fénix opäť niekde vynorí. Neviem. Napriek tomu si myslím, že od kultúrneho národa v strednej Európe by sa dnes už dalo očakávať viac.
Príčin zatvorenia galérie je určite viac. Je však niečo symptomatické v tom, že opätovne zaniká galéria, ktorá nesie meno Cypriána Majerníka. Akoby to odzrkadľovalo kultúrnosť, či skôr dlhodobú a opakovanú nekultúrnosť ľudí, ktorí o podobných veciach rozhodujú. Musí to byť osud Slovenska?
