Keď bývalý minister kultúry, Daniel Krajcer, rozhodol, že Danubiana prevezme aj úlohy Kunsthalle, narazil na odpor. Protestovali najmä ľudia z výtvarnej obce, ktorí dovtedajšie výstavy v Danubiane považovali za nadbiehanie väčšinovému vkusu, za niečo, čo nezodpovedalo novým tendenciám v umení. Plán D. Krajcera sa nerealizoval – a dnes je v Bratislave tak Danubiana ako Kunsthalle. Zázrak?
Čo sa vlastne stalo:
Danubiana sa dočkala veľkej dostavby, ktorá zásadne zmenila charakter pôvodnej stavby. Na polostrove v Čunove vzniklo architektonické dielo, v ktorom síce starú Danubianu skoro nespoznáme – ale tiež môže poskytnúť pôžitky z architektúry, prostredia polostrova na Dunaji, aj z vystavených diel. Je však dosť ďaleko od mesta, dostať sa k nej dá autom, na bicykli, alebo až po dlhej prechádzke cez les a cez Dunaj. Občas loďou.
Kunsthalle sídli v obnovených priestoroch Domu umenia, ktorý nie je architektonicky výnimočným dielom a aj výstavné priestory sú vlastne veľké haly. Ale sídli v úplnom centre mesta.
Danubiana prestala byť súkromnou inštitúciou. Jej pôvodný majiteľ, holandský zberateľ umenia, prepožičal tejto obnovenej inštitúcii na 20 rokov veľkú časť svojej zbierky. Bohatá zbierka s veľkými slovenskými i zahraničnými menami.
Mnohé z týchto diel možno zaujmú aj neodbornú verejnosť, lebo reprezentujú dlhodobú orientáciu Danubiany – väčšinou doznievajúcu modernu hlavne v podobe nefiguratívneho umenia.
Kunsthalle vznikla v rámci štátnej inštitúcie, Národného osvetového centra. Dá sa diskutovať, či to bolo najšťastnejšie riešenie, ale výsledkom je, že Bratislava má po dvadsiatich rokoch snáh konečne vlastnú Kunsthalle.
Už z princípu Kunsthalle sa táto inštitúcia bude venovať najnovším trendom vo výtvarnom (vizuálnom) umení, ktoré pravdepodobne nebude príťažlivé pre širokú verejnosť. Ale v inštitúcií pôsobí zároveň tím mladých ľudí pripravených pracovať s návštevníkmi.
Takto to vyzerá takmer na idylku. Namiesto kompromisu máme jasné riešenie, namiesto jednej inštitúcie máme dve. Ponuka galérií v Bratislave sa rozšírila spôsobom, na aký nie sme zvyknutí. Dve relatívne veľké inštitúcie podporované štátom – jedna dostavaná, druhá vybudovaná (hoci zatiaľ len v rámci inej inštitúcie).
Ešte ak sa niečoho podobného dočká aj Slovenská národná galéria...
Všetko má svoje ale.
Dokedy bude štát ochotný a schopný dotovať Danubianu, ktorej náklady museli prudko vzrásť s rozšírením budovy, personálu, zbierok...?
Dokedy bude štát ochotný pomáhať pri raste Kunsthalle? Ktorí sponzori budú ochotní pomáhať Kunsthalle, keď ich nápady a peniaze musia prejsť nezmyselným sitom verejného obstarávania a iných absurdných povinností, čo zväzujú verejné inštitúcie v tomto štáte?
Ako bude fungovať manažment Danubiany, keď sa zo súkromnej inštitúcie stala verejnou? (Nezabudnime na to, čo sa kedysi stalo s divadlom Aréna: Možno bola chyba aj na strane Milana Sládeka, ale najväčší konflikt sa spustil práve pri prechode pod verejnú správu.)
Ako sa Národné osvetové centrum dlhodobo vysporiada s konfliktom funkcií Kunsthalle a svojich iných činností? Alebo – ako sa na otvorení Kunsthalle vyslovil jeden zo zainteresovaných: Čo sa stane, keď príde čas Bienále ilustrácií Bratislava, desiatky rokov existujúceho v priestoroch Domu umenia, kde teraz sídli Kunsthalle? BIB totiž nie je kompatibilné s princípmi Kunsthalle, sú to úplne odlišné kultúrne svety.
Ako dlho vydrží tvorivý, flexibilný tím Kunsthalle, schopný robiť rýchle, efektívne a novátorské rozhodnutia – keď ho budú obmedzovať pravidlá verejnej inštitúcie, ktoré sú v slovenskom zákonodarstve nastavené veľmi ťažkopádne a tvorivosť skôr obmedzujú, ako by ju podporovali?
Kunsthalle môže plnohodnotne žiť najmä vtedy, ak nie je závislá od štátnych peňazí, teda skôr či neskôr vzniknú snahy o jej plné osamostatnenie. Ako sa s tým vysporiada štát či Národné osvetové centrum? Aké osudy stihnú súčasné priestory Kunsthalle?
Na mnohé otázky nie je možné dnes odpovedať.
Pred niekoľkými rokmi sa ukázalo, že vkus manažmentu Danubiany a vkus ľudí okolo Kunsthalle sa dosť výrazne odlišujú. To však nič nemení na fakte, že obidve inštitúcie tu majú miesto – lebo každá z nich bude pravdepodobne priťahovať iné skupiny divákov.
