Zaujímavé je, že naše médiá sú celé „sväté" niekoľkokrát do roka - na Veľkú Noc, na Vianoce, na sviatok sedembolestnej Panny Márie... už ani neviem, kedy vlastne. Vždy ma pritom dvíha zo stoličky a mám chuť dotyčné médium vypnúť.
Plne chápem a rozumiem, keď sa takto vyjadruje kardinál Tomko, prípadne kardinál Korec. Ale prečo to hovoria moderátori? Prečo je to v titulkoch, dokonca v headlinoch?
Kult svätcov funguje predsa v rímsko-katolíckej a v pravoslávnej cirkvi, v protestantských cirkvách už nie. Kanonizáciu, teda svätorečenie vykonáva rímsko-katolícka cirkev, nie svetské štátne úrady.
Ak bol nedávno celý svet tak trochu zbláznený pri blahorečení Jána Pavla II., čo je krok k vyhláseniu za svätého, tak to určite nebolo preto, že by celý svet bol rímsko-katolícky. Skôr snáď preto, lebo sme to všetci vnímali ako vyjadrenie úcty k vynikajúcemu mužovi a k výnimočnému pápežovi. (Radšej sa nerozširujme o tom, že pre rímsko-katolícku cirkev to bola efektná a účinná mediálna show.)
Ale čo s tým má robiť svetský, teda nenáboženský a ne-cirkevný úrad či institúcia? Alebo veriaci človek, ktorý je príslušníkom inej cirkvi? A už vôbec neviem, čo s tým má robiť neveriaci človek.
Kult svätcov nepatrí do svetského života v štáte, ktorý sa oficiálne - svojou ústavou a zákonodarstvom - neviaže na žiadne náboženstvo. Treba to povedať naplno: kult svätcov, to znamená aj pomenovanie „svätý", nepatrí do verejného života a do ne-cirkevných médií Slovenskej republiky. Patrí tam, kde vznikol - do cirkvi, ktorá takýto kult uznáva.
Môžeme si vážiť všetkých svätcov, ktorých som vymenoval na začiatok tohto blogu. Ale ak nie sme príslušníci rímsko-katolíckej či protestantskej cirkvi, alebo ak sme neveriaci, ťažko ich môžeme považovať za svätých. Možno za výnimočných ľudí...
Môžeme sa tešiť, že práve Konštantína a Metoda vyhlásil Ján Pavol II. za spolupatrónov Európy (popri už existujúcom Benediktovi z Nursie a iných). Ale neznamená to, že táto funkcia je rímsko-katolíckou funkciou? Neviem o tom, že by ich za patrónov považovala Európska komisia, ani Rada Európy, ani Súdny dvor v Haagu, ani Unicef, ani Svetová banka... Tak komu sú vlastne patrónmi? Veriacim rímskym katolíkom.
Môže štekliť moju slovenskú márnomyseľnosť, že títo „naši" držia ochrannú ruku nad celou Európou. Ale nebudem si týchto dvoch ľudí vážiť menej, keď ich vyhlásenie za spolupatrónov v r. 1980 budem považovať za geniálny marketingový ťah Jána Pavla II. Ani si ich nebudem vážiť menej, keď budem toto patrónstvo považovať za platné len pre veriacich, aj to len pre príslušníkov jednej cirkvi.
Jediné miesto, kam slovo svätý patrí aj v svetských médiách, je pri názve Svätá Stolica. Pre nezainteresovaných - Svätá Stolica je Vatikán. Názov Svätá Stolica je totiž oficiálnym vatikánskym pomenovaním seba samých a používa sa aj v svetskom medzinárodnom styku, lebo je to názov štátu. Ale už ani titul Svätý Otec nepatrí do priestoru mimo rímsko-katolíckej cirkvi, lebo svetský názov tejto funkcie je - pápež.
Ak si ho chcem uctiť, nemusím ho titulovať svätý. Uctiť si človeka je možné aj inými slovami, štylizáciou, tónom reči...
Ak sa pôjde neveriaci človek pozrieť na rímsko-katolícku omšu, lebo sa mu páčia ich spevy a ich rituály majú svoje čaro, pôjde na "omšu", nie na "svätú omšu", lebo to pre neho bude kultúrna udalosť, ale nič transcendentné, nič mimo tohto sveta.
V tejto veci mám celkom jasno. Zostáva mi však niečo nevyriešené. Ak prezident štátu kladivkom poklepáva nový krásny zvon do významného kresťanského chrámu, je to oficiálny akt prezidenta republiky. A mám problém: Aký vzťah svojho prezidentského úradu voči jednej konkrétnej cirkvi ukazuje? Nemám jasnú odpoveď, skôr je to len otázka na uvažovanie.
