Rozumiem boju na život a na smrť medzi množstvom médií. Všetky sa snažia získať diváka - teda množstvo divákov. Čím viac divákov, tým viac reklamy, ktorá prúdi do média, teda tým väčšie zisky média.
Rozumiem tomu, že médium musí byť príťažlivé, teda dráždivé, ba stále dráždivejšie, až extrémne dráždivé, aby si jeho programy diváci všimli medzi inými dráždivými programami.
Rozumiem tomu, že v dobe diaľkových ovládačov musí médium zaujať v prvej sekunde, inak divák okamžite prepína na iný kanál. Médium musí byť „prvoplánové", musí nám dať prudkú ranu päsťou medzi oči, aby sme si jeho reláciu všimli.
Rozumiem tomu, že diváci potrebujú relax a väčšinou nemajú čas ani chuť sa zamýšľať nad obsahom relácií. Potrebujeme okamžitú zábavu, uvoľňujúci smiech, škodoradostný pohľad cez kľúčovú dierku na nešťastie druhých ľudí, výsmech z ľudskej nemohúcnosti, neohrabanosti a slabosti - lebo to všetko môže potvrdzovať našu vlastnú hodnotu.
Predpokladám, že také sú zámery tvorcov televíznych relácií, ktoré sa v mene tohto všetkého vysmievajú základnej ľudskej dôstojnosti. Predpokladám, že výsmechom ľudských vlastností, za ktoré sám človek nemôže, chcú iba prilákať diváka.
Napriek tomu, že rozumiem, prečo sa médiá takto správajú, s hrôzou hľadím na cynické znevažovanie a vysmievanie sa človeku kvôli jeho slabšiemu zraku, kvôli jeho chudobe, kvôli jeho pôvodu, kvôli jeho príbuzným, kvôli jeho rečovej chybe, kvôli jeho sociálnej neohrabanosti... S hrôzou hľadím na to, aký obraz o človeku mi v relácii Extrémne rodiny ponúka scenárista, aké emócie vo mne chce podporiť komentár v tejto relácii.
Chce vo mne totiž podporiť negatívne emócie voči týmto ľuďom - nemilosrdnosť, bezcitnosť, intelektuálnu namyslenosť a nadradenosť, až pýchu. Čokoľvek, len aby som bol pri sledovaní relácie v pohode a neodišiel od nej.
Určite tí ľudia nemuseli účinkovať v podobnej relácii. Neverím však, že tušili, do čoho idú. Neverím, že si uvedomili, alebo že by im tvorcovia relácie naznačili, ako sa bude divák na nich zabávať s pocitom - „Akí sú blbí, akí sú neschopní, akí sú nemožní, akí sú smiešni. Ja nie som ako oni!"
Podobné relácie vo mne ťažko podporia súcit voči ľudskému nešťastiu. Skôr iba predsudky voči každému, kto je iný, kto sa od nás odlišuje. Preto ich považujem za mediálny odpad - odpad, ktorý by budúcim archeológom povedal, že sme boli bezohľadní, krutí, namyslení, ľahostajní, plní predsudkov a stereotypov. Ešteže sa mediálne produkty dlho nezachovajú.
Asi je to všetko normálna súčasť nášho života a treba si na ňu zvyknúť. Takých relácií je celá kopa, neviem, prečo by som sa mal pohoršovať práve nad jednou z nich.
Ale ťažko si zvyknem na to, keď niekto len tak pre zábavu, pre show, kruto znevažuje základnú ľudskú dôstojnosť iného človeka a robí z neho hlúpeho, nevedomého, neschopného, smiešneho, trápneho živočícha.
Urobím lepšie, ak vypnem taký kanál. Avšak koľkí ľudia v tomto štáte ho nevypnú, ale s napätím sledujú ďalšie „smiešne" situácie zo života týchto ľudí?
