Niektoré mimovládne organizácie skutočne môžu rozčuľovať súčasnú vládu, pretože jej (rovnako ako iným vládam) nič neodpustia. Preto by vládna moc rada z nich urobila agentov zahraničných mocností. Až takto sa to však neodvážila do zákona napísať, tak z nich budú len „organizácie so hraničnou podporou“.
Dajme nabok absurdnosť zákona, ktorý pokrýva všetkých, od veľkých príjemcov eurofondov až po drobné občianske združenia, ktoré dostanú peniaze od podobného združenia povedzme z Maďarska. Dajme nabok nebezpečnú snahu o stigmatizáciu mimovládok – Toto sú tie zlé!
Mimo týchto snáh sa vláde podarí niečo, s čím je vláda na smiech. Čaro nechceného.
Každý, kto kedy žiadal o podporu so zahraničia v akejkoľvek oblasti, vie, že je to vždy zložitejšie ako požiadať o domácu podporu. To asi predkladatelia zákona nevedia, lebo zrejme o žiadny zahraničný grant nikdy nežiadali.
V prvom rade treba ovládať cudzí jazyk (čo je pre predkladateľov zákona zrejme tiež nedosiahnuteľné).
Hneď potom sa treba vyznať v zahraničných ponukách a výzvach na prijímanie žiadostí o grant. Treba nájsť v obrovskom množstve ponúk takú výzvu, do ktorej sa môžu zapojiť. Na to treba schopnosť kriticky sa orientovať na webe, prípadne už nejaký čas komunikovať s rôznymi organizáciami v zahraničí.
Zrejme predkladatelia zákona nikdy, ani mentálne, neprekročili hranice Slovenska.
Ak nájde organizácia vhodnú výzvu, musí jej samozrejme v cudzom jazyku do hĺbky porozumieť – jej cieľom, obsahu, formálnym podmienkach, jednotlivým formulárom...
Musí žiadosť o podporu napísať nielen tak, aby vyhovela formálne – aj to býva často ťažké. Nie je ľahké napísať (v cudzom jazyku!) takú žiadosť, ktorá zahraničných posudzovateľov presvedčí, že si zaslúži podporu.
Toto všetko musí mimovládka zvládnuť aj pri žiadosti o domácu podporu. Lenže tu je vo výhode, že pozná terén, pozná atmosféru, vie lepšie odhadnúť požiadavky aj kritériá posudzovania. (Predkladatelia zákona asi skôr vedia oceniť, ak niekto pozná domáci terén, teda „správnych ľudí“ – čo však pri medzinárodných grantoch spravidla neplatí.)
Pri žiadosti do zahraničia sa všetko komplikuje aj tým, že medzinárodné granty často posudzujú medzinárodné komisie. Uspieť pred podobnou komisiou je vždy ťažšie ako pred domácou komisiou na Slovensku.
Všetko si vyžaduje zručnosti, ktorými zrejme predkladatelia zákona nevládnu. Možno si ani nevedia predstaviť, aké schopnosti si vyžaduje získanie grantu zo zahraničia.
Kto uspeje doma, môže byť veľmi šikovný. Ale kto uspeje v zahraniční, pred zahraničnými posudzovateľmi, musí byť šikovnejší. To je triviálne pravidlo, ktoré sa bežne využíva pri posudzovaní pracovných schopností človeka – ak máš zahraničné skúsenosti, ak ťa akceptovalo zahraničie, ak si získal podporu zo zahraničia, vtedy máš pre zamestnávateľa väčšiu hodnotu, ako keby si sa pohyboval iba v slovenskom priestore.
Takže našej vláde sa zrejme podarí čaro nechceného a dodá mnohým mimovládkam čestný titul:
Táto mimovládna organizácia je šikovnejšia ako iné, lebo uspela v zahraničí.
Alebo ešte presnejšie:
Táto mimovládna organizácia je šikovnejšia ako my, lebo my sa zahraničia bojíme.
P.S. Prečo takto označiť len mimovládne organizácie? Prečo si nemá každá inštitúcia, ktorá dostáva peniaze zo zahraničia, do svojich materiálov napísať - organizácia so zahraničnou podporu? Napr. všetky ministerstvá? Prečo nie celá Slovenská republika, ak väčšina verejných výdavkov tohto štátu je krytá eurofondmi?
