Ich vzťah k cirkevným školám je jasný. Cirkev ako zakladateľka školy má právo formovať školský vzdelávací program i študijný plán. Obmedzenia (všeobecnovzdelávacie predmety, dohoda s Ministerstvom školstva a pod.) vyplývajú z toho, že aj cirkevné školy sú riadnou súčasťou školského systému.
Problém vzniká pri vzťahu cirkví k verejnému, sekulárnemu školstvu.
Tretia otázka v referende sa síce v prvom pláne pýtala na účasť rodičov pri organizácii školskej výchovy, ale táto otázka mala jasný kresťanský motív. Veľká angažovanosť rímsko-katolíckej i grécko-katolíckej cirkvi v príprave referenda, aj v mobilizácii voličov pre kladnú odpoveď na túto otázku potvrdzuje, že „áno“ na tretiu otázku bolo v záujme týchto cirkví.
Je teda namieste sa pýtať: Kedy a ako môže (alebo má) cirkev zasahovať do obsahu výučby na našich verejných školách?
Odpoveď vyplýva z postavenia cirkví:
Prvý východiskom je fakt, že cirkvi a náboženské spoločnosti sú v našom sekulárnom štáte dobrovoľnými združeniami občanov. Hoci fungujú ako právnické subjekty, nie sú zastupiteľskými orgánmi, nedostali od občanov právo zastupovať ich. Z tohto hľadiska majú cirkvi ešte slabšie postavenie ako záujmové združenia, lebo tie majú svoje volené orgány, ktoré zastupujú svojich členov.
Silu cirkví však zvyšuje fakt, že sa k rôznym podobám kresťanského náboženstva prihlásilo v r. 2011 cca 75% obyvateľstva (hoci to nebolo prihlásenie sa k cirkvi, len k istej podobe viery).
Druhým východiskom je fakt, že Slovenská republika je sekulárnym štátom aj na základe ústavy, aj na základe svojho začlenenia do EÚ.
Tretím východiskom sú tzv. Vatikánske zmluvy (a analogická dohoda uzavretá medzi štátom a inými cirkvami), ktoré upravujú aj činnosť cirkví v školách. Kľúčovo sa tieto dohody zaoberajú cirkevnými školami a vyučovaním náboženskej výchovy na verejných školách.
V diskusii o úlohe cirkví v našom školstve preto treba mať na pamäti, že SR je sekulárnym štátom, že tzv. Vatikánske (a ďalšie zmluvy) upravujú hlavne činnosť pri vyučovaní náboženskej výchovy, že Slovensko je silno religiózne, ale cirkvi nie sú zastupiteľskými orgánmi, ktoré by oficiálne reprezentovali veriacich občanov.
Aké možnosti sa tak otvárajú pre vstup cirkví do obsahu a organizácie vyučovania na sekulárnych školách?
Veľmi malé – majú právo vstupovať do náboženskej výchovy.
Menej jasná je situácia pri presadzovaní svetonázoru cirkví v školách, ale aj tu majú isté možnosti.
Cirkvi prezentujú jeden, na Slovensku dosť rozšírený svetonázor. Ak sa SR neviaže na žiadny špecifický svetonázor, tak orgánu štátu musia počúvať zástupcov všetkých svetonázorov (ak práve nejde o jednotlivcov alebo o organizácie porušujúce platné právo), čiže aj cirkvi.
Preto majú cirkvi rovnako ako iné záujmové organizácie právo vstupovať do verejných diskusií, vrátane diskusií o školskej politike.
Rovnako ako iné záujmové organizácie, ani cirkvi by nemali vstupovať do odbornej diskusie o obsahu vzdelávania, lebo to je práca pre profesionálov v danom odbore. Náš školský systém má na to vybudovanú sieť odborných inštitúcií. Ani mliekarovi verejnosť nepredpisuje, ako má upraviť mlieko, ale spoliehame sa na potravinárskych odborníkov a potravinársku inšpekciu.
Verejná diskusia nemôže nikdy nahradiť odbornú diskusiu. Treba však rátať s tým, že aj do odbornej diskusie vystupujú odborníci s rôznymi svetonázormi, teda aj veriaci.
Vráťme sa k tretej otázke v referende.
Referendum síce sprevádza verejná diskusia, ale samotné ľudové hlasovanie je politickým tlakom na parlament. Tento tlak vyvíjajú buď občania, alebo inštitúcie, ktoré sú v pozadí.
Referendum sa pýtalo na organizáciu sexuálnej výchovy, čím vytvárala istá skupina občanov a inštitúcií tlak na parlament, aby zmenil obsah a organizáciu školského vyučovania. – Ak totiž rodičia nechcú, aby sa dieťa v škole zoznamovalo s "nevhodným" obsahom, tým rodičia rozhodujú, o akých témach a kedy sa bude ich dieťa vzdelávať.
Z obsahu a organizácie vyučovania sa tak stal politický problém, lebo úspešné referendum by si žiadalo zmenu školskej politiky. – Zákon prijatý parlamentom by mal určiť, kto bude rozhodovať o obsahu vzdelávania.
A tu je miesto, aby sme jasne pomenovali, ako môžu cirkvi vplývať na naše školstvo.
Ak rímsko-katolícka aj grécko-katolícka cirkev podporili tretiu otázku, znamená to, že chceli politickým tlakom ovplyvniť obsah a organizáciu vyučovania. Z odborného problému, o ktorom má rozhodovať odborná verejnosť a nie všeľudové hlasovanie, sa stal politický problém.
Cirkvi majú samozrejme právo presviedčať verejnosť, že ich svetonázor je hodný nasledovania a majú právo súťažiť s inými svetonázormi v štáte. Domnievam sa však, že nemajú právo tento svetonázor s pomocou politického tlaku vnášať do obsahu a organizácie vyučovania vo verejných (sekulárnych) školách.
