Razancia, s akou minister školstva vyjadruje a presadzuje svoje opatrenia, ukazuje, že chce skutočne niečo vyriešiť. Lenže každý zásadný krok automaticky vyvolá množstvo ďalších krokov - hovorí sa tomu dôsledky.
Čo bude nasledovať, ak viacerí vysokoškolskí učitelia nebudú zamestnaní na niekoľkých fakultách odrazu?
Treba rátať s tým, že sa to netýka len profesorov (a docentov), ktorí fungujú ako garanti študijných programov. Týka sa to aj nemalého počtu odborných asistentov, ktorí síce negarantujú program, ale vyučujú na iných fakultách množstvo iných predmetov, občas aj zásadných predmetov.
Títo odborní asistenti odídu z „tej druhej" univerzity. Škola príde o viacero učiteľov, v dôsledku čoho nebude mať kto odučiť viacero predmetov v študijnom programe. Alebo ich budú učiť tí, čo zostanú - teda naštudujú si novú problematiku (za mesiac, za pol roka?) a budú neplnohodnotne učiť. Kvalita pôjde dole.
Ale zrejme taký problém nevznikne, lebo ak odíde aj profesor a docent, študijný program nebude mať garanta, takže Akreditačná komisia navrhne odňatie akreditácie. Škola potom nielenže nemôže prijímať nových študentov, ale zo dňa na deň musí existujúcich študentov umiestniť na inom študijnom programe, alebo sa dohodnúť s inou univerzitou, že ich prevezme (takú povinnosť majú školy zo zákona).
Tento proces nebude ľahký ani vtedy, ak to budú študenti jedného študijného programu. Ak však fakulta stratí povedzme troch profesorov, bude musieť premiestniť desiatky študentov z troch programov, čo znamená zaoberať sa stovkami vyučovaných predmetov:
Na jednej alebo dvoch školách tak nastane obrovský administratívny zmätok s uznávaním doterajšieho štúdia. Školy ho musia študentom uznať, lebo ho študenti legálne absolvovali. Pretože však začnú študovať niečo iné (podobné), budú vlastne potrebovať množstvo nových predmetov, ktoré doteraz nemohli absolvovať. Študenti sa musia preorientovať, škola musí administratívne zvládnuť prepis predmetov, prepočty získaných kreditov, zmeny počtov študentov a veľa ďalších technických a organizačných komplikácií. Pretože som bol svedkom takéhoto presunu, odhadujem, že zručným administrátorom zaberie tak tri mesiace.
Ak odídu študenti z katedry, katedra stratí opodstatnenie. Ak si nenájde iný program (povedzme vážny vedecký výskum, čo sa nedá z mesiaca na mesiac), fakulta nebude ochotná platiť zostávajúcich učiteľov, takže asi katedru zruší. Je celkom možné, že po odchode jedného profesora zostane desať odborných asistentov nezamestnaných. Teda výpovede s výpovednou lehotou, alebo odchod dohodou, priznávané odstupné a pod.
Keď prehrmia všetky výplaty odstupného pre odchádzajúcich učiteľov (čo môže trvať aj pol roka), fakulta začne šetriť na ich platoch - ale na ďalší rok dostane z ministerstva presne o toľko menšiu dotáciu do svojho rozpočtu, takže vlastne ani neušetrí.
Po odchode učiteľov zostanú prázdne miestnosti, počítače a iná technika, možno laboratóriá, možno knižnice. Čo s nimi urobí fakulta? „Roztiahnu sa" zostávajúci učitelia do väčšieho počtu miestností? Dostanú laboratóriá dvojnásobnú výmeru? Asi sotva, lebo to niečo stojí. Takže zrejme miestnosti zostanú prázdne. Ale kto v nich bude v zime kúriť? Logickejšie je, ak fakulta presťahuje zvyšujúce katedry tak, aby nemala na každej chodbe povedzme tri miestnosti prázdne, ale aby mohla jednu celú budovu vyprázdniť. A odovzdať štátu či obci? Alebo predať? Alebo prenajímať? Ktovie.
Učitelia sa sústredia na prácu na materskej univerzite a nebudú stále cestovať do iného mesta. Práca „doma" bude kvalitnejšia.
Teda len vtedy, ak si výpadok vo svojich príjmoch nezačnú nahradzovať inými aktivitami - prácou pre súkromný sektor, iným zamestnaním inde a pod.
Pre niektoré školy to všetko bude znamenať iba koniec nejakého študijného programu a odchod či presun niekoľkých desiatok študentov. Pre niektoré fakulty alebo celé školy to môže znamenať koniec ich existencie.
Nie je však práve ten druhý dôsledok hlavným motívom snahy ministerstva?
Ak by to aj nebol hlavný motív, je to jediný možný výsledok, ak sa zákaz viacerých pracovných úväzkov uplatní dôsledne.
Akreditačná komisia aj ministerstvo však už vážne uvažujú o zmene kritérií akreditácie. Dnes ešte nevieme, ako budú nové kritériá nastavené, ale už dlho sa zdá, že profesor síce bude dôležitý pre udelenie akreditácie, ale rovnako dôležité bude aj celé pracovisko.
Ak sa teda na základe ministrovej idey podarí zrušiť lietajúcich profesorov - teda zrušiť niekoľko študijných programov - teda zrušiť niekoľko škôl - budú nové kritériá akreditácie nastavené tak, aby nevznikol priestor pre opätovný vznik nových študijných programov-fakúlt-škôl?
Neviem, či je celý tento proces dobrý alebo zlý. O kvalitu sa síce asi snažíme všetci, ale ku kvalite sa nedostaneme jednoduchým opatrením.
Všetko treba hodnotiť z viacerých hľadísk: odborných a vedeckých, organizačných, ľudských, ekonomických a finančných, administratívnych, pracovno-právnych, morálnych a ďalších. Ani hľadisko študentov nie je jednoduché, nejde im len o kvalitu školy, ide aj o blízkosť k bydlisku, majú rôzne motivácie pre štúdium, zvažujú možnosti fakulty a ďalšie kritériá.
Preto nestačí povedať „zrušíme lietajúcich profesorov". Bolo by potrebné pomenovať aj ďalšie kroky, ktoré budú nasledovať. O nich zatiaľ minister školstva mlčí. Možno tieto témy nie sú také mediálne lákavé ako populárne heslá o lietajúcich profesoroch. Dúfam však, že ministerstvo hľadí dopredu a predpokladá dôsledky takého kroku.
P.S. Autor tohto textu nikdy nemal viacero úväzkov na rôznych vysokých školách.
