Na Slovensku si ešte pamätáme kampaň „za rodinu“, ktorá vôbec nemala ochraňovať rodinu, a už vôbec nechránila deti, ale mala presadzovať jeden, a to konzervatívny pohľad na rodinu. Kampaň a následné trápne referendum boli len nástrojom na vnucovanie názorov a postojov, ktoré nerešpektovali realitu súčasného demokratického sveta.
O neohrozenosti týchto moderných križiakov svedčí ich súčasná snaha zmobilizovať verejnosť v Európskej únii – keď už neuspeli na Slovensku.
Ich názory samé osebe nie sú nebezpečné, sú skôr trápne svojím zakotvením v inej dobe. V demokratickej spoločnosti však majú na ne plné právo a majú aj právo verejne vyjadriť svoj názor i získavať preň spojencov.
Nebezpečné je to, že chcú druhým ľuďom určovať, ako majú žiť. Aké zväzky majú uzatvárať (a hlavne – aké nemajú uzatvárať), ako majú vo zväzkoch nažívať, ako majú vychovávať svoje deti, čo majú a kedy majú robiť v spálni, kedy a ako môžu rozhodovať o svojom živote...
Mnoho nálepiek si títo ľudia z kampane odniesli, ale zdá sa mi, že sa dostatočne nezdôraznilo, že sú to moderní boľševici. Tí totiž žiadali, aby sa všetci správali podľa nich. Tí mali dojem, že „kto nie je s nimi, je proti nim“. Boľševici chceli svoju pravdu akýmikoľvek spôsobmi presadiť v celej spoločnosti. Aj kampaň „za rodinu“ sa pustila do nátlakových akcií. Ničím iným nebolo referendum ani tzv. pochod za život – v obidvoch akciách v podstate zneužili ľudí, lebo ich zhromaždili pod dobre znejúcimi heslami. Veď kto už by bol proti rodine alebo životu?! Označia človeka, čo s nimi nesúhlasí, za nehumánnu beštiu - on/na je proti rodine, proti životu.
Za podobné snahy o zachovanie života, o plnohodnotnú rodinu pre deti, o zabránenie interrupciám sa schovávajú konzervatívne predstavy o tom, ako by človek mal žiť – a hlavne predstavy o tom, že ich nositelia to vedia najlepšie. Nie sú schopní si predstaviť, že by človek rozhodoval sám za sebe a o sebe, aby sa rozhodoval samostatne a slobodne. Vlastne možno si to vedia predstaviť, ale majú z toho hrôzu. Samostatného a slobodného človeka totiž nemožno ovládať a manipulovať.
Tam vedie všetko politické ťaženie „za rodinu“, „za život“, „proti interrupciám“. Chcú nazerať do spální. Cez ovládnutie sexuálneho správania chcú ovládnuť myseľ človeka. Preto sú títo konzervatívci nebezpeční. Nie kvôli svojim názorom, ale kvôli tomu, že ich vnucujú všetkým.
Nie sú len v Poľsku. Máme ich dostatok aj na Slovensku a sú aj inde. Preto má poľský čierny protest oveľa širší význam. V čiernom proteste nešlo len o právo na interrupcie. Išlo o slobodu.
