Zostalo nám už len konštatovanie nespravodlivosti osudu? Zmierili sme sa so situáciou, že vždy prídu noví mocní, ktorí nenechajú „radových občanov" zasahovať do behu vecí?
Nedávno sa profesor jednej slovenskej univerzity verejne vyslovil, že na Slovensku neexistuje akademická sloboda. Objavil sa aj blog od iného autora, ktorý v podstate tvrdil to isté.
Obidvaja ponúkli aj závažné argumenty v prospech svojho stanoviska, ich názory sú podložené a nemožno ich brať na ľahkú váhu.
Vysokoškolský zákon, kritériá akreditačnej komisie, grantové komisie, garanti študijných programov na vysokých školách, to všetko zužuje učiteľom priestor na slobodné bádanie a slobodné vyučovanie na základe výsledkov vlastného či svetového výskumu.
Sťažujú situáciu, to je pravda. Ale ak grantová komisia odmietne môj projekt a nedá mi peniaze, znamená to, že obmedzuje moju akademickú slobodu? Možno áno, ale vieme si predstaviť situáciu bez grantových komisií? Určite by mohli fungovať inak, ale to nie je o akademickej slobode.
Učiteľ na vysokej škole je totiž naďalej slobodný vo svojom vyučovaní - aj keď predkladá koncepciu svojho predmetu garantovi programu. Predkladá však len veľmi hrubú koncepciu, nič viac. Nepočul som o tom, že by sa vedúci katedry či dekan vyhrážali učiteľovi prepustením za to, že vyučuje názory, s ktorými nesúhlasia. Možno sa vyhrážajú prepustením za iné veci - napr. za to, že ich nepodporuje v lobistických súbojoch, alebo v nejakých verejných hlasovaniach.
To však nie sú témy týkajúce sa akademickej slobody, ale vnútornej školskej politiky.
Akademická sloboda je samozrejme dosť zložitá inštitúcia, všimol som si len dva detaily.
Druhý príklad: Ak minister takmer systematicky a akoby cieľavedome sťažuje situáciu centrám voľného času, súkromným základným školám, vysokým školám a kdekomu ešte - siaha tým na slobody občana?
Siaha vtedy, ak prikazuje učiteľovi, čo má urobiť. Školské vzdelávacie programy však minister zatiaľ nezrušil, a tam je slobody pre učiteľa dosť. Ak minister vezme učiteľovi alebo inštitúcii finančnú podporu, sťaží im situáciu, ale to ešte nemusí byť zásah proti slobode občana.
Nebudem pokračovať, príkladov za aj proti z našej každodennej reality by mohlo byť veľa. Niečo iné považujem za dôležité:
Vo filme Rojkovia, ktorý nakrútil Bernado Bertoluciiho v r. 2003, zaznel výrok:
Sloboda sa nedáva, sloboda sa berie.
Slobodu môžu občanovi obmedziť, ale každý rozhoduje sám, či si ju nechá vziať alebo nie. Ak si ju nechá vziať, ani nebol slobodný, lebo mu tú jeho slobodu niekto predtým venoval.
Ak si ju predtým zobral sám, nemôžu mu ju vziať.
Akoby boli tieto riadky o politike. Nebolo to mojím cieľom.
Sú o školstve.
Je to koniec koncov veľmi jednoduché. Stačí sa obzrieť okolo seba a samostatne niečo vymyslieť, bez čakania na pokyn zhora.
