Nemôžem hodnotiť, či sa minister rozhodol správne alebo nie. Dôležité je, že má odvahu postaviť sa proti nekontrolovanému bujneniu vysokých škôl.
Možno by mnohé okresné mestá mohli mať svoje vysoké školy, keby sa tie školy diferencovali a keby všetky nechceli byť hneď univerzitami na svetovej úrovni. Je jasné a známe, že práve na to Slovensko nemá – ani ekonomicky ani ľudsky. Základná otázka, ktorú vyvoláva ministrovo rozhodnutie, sa však netýka počtu škôl, ale koncepcie rozvoja slovenského vysokého školstva.
Dnes jeho rozvoj ovplyvňuje ministerstvo hlavne troma cestami:
Prvou je rozdeľovanie hlavnej finančnej dotácie vysokým školám – napriek všetkým možným aj nemožným koeficientom to ministerstvo v zásade robí podľa počtu študentov. Pozitívne motivuje manažmenty škôl, aby sa zaujímali o svojich študentov: Dostaneš viac peňazí, ak máš viac študentov. Vôbec to však nenúti školy k zvyšovaniu kvality.
Druhou je akreditácia študijných programov a posudzovanie vedeckej úrovne vysokých škôl. Je negatívnym posilňovaním: nesplníš naše kritériá, nedostaneš právo udeľovať tituly. Mohla by pôsobiť na zvyšovanie kvality, ale podnecuje hlavne snahu formálne splniť kritériá.
Treťou je udeľovanie grantov zo štátneho rozpočtu. Nie je nijakou reálnou motiváciou, pretože úroveň grantov je smiešna a až na niekoľko výnimiek granty nevytvárajú podmienky pre rozvoj kvalitnej vedy.
Možnosti ministerstva pôsobiť na kvalitu vysokých škôl sú samozrejme veľmi obmedzené, pretože školy sú zo zákona verejnými (a nie štátnymi) inštitúciami. Samotné ministerstvo kedysi takýto zákon navrhlo preto, aby odpojilo vysoké školy od štátneho rozpočtu a aby ich nútilo samostatne hľadať prostriedky na svoju existenciu. Nepodarilo sa, veľká väčšina prostriedkov ide stále od štátu.
Napriek obmedzeným možnostiam ministerstva roky visí vo vzduchu otázka: Ktorý minister začne konečne systematicky podnecovať rozvoj kvalitného vysokého školstva?
Snahy doterajších ministrov totiž takej snahe nezodpovedajú. Ich snahy sú povrchné (študent = peniaze), reštriktívne (akreditácia), úplne mimo reality (granty), alebo je to výraz obyčajnej bezmocnosti (zákony týkajúce sa vysokých škôl).
Okrem toho sú ich snahy len izolovanými pokusmi riešiť drobné problémy, ale komplexný pohľad ministrom uniká.
Od r. 1989 sme zažili iba dva väčšie pokusy o koncepčné riešenie kvality vysokých škôl, ani jeden však nebol skutočnou komplexnou koncepciou.
Vznik Akreditačnej komisie v deväťdesiatych rokoch bol prvým väčším pokusom. Napriek neustálemu pritvrdzovaniu jej kritérií, napriek poctivej snahe desiatok špičkových odborníkov, ktorí už v akreditácii pracovali, celý tento systém zatiaľ vôbec nepomohol systematicky zvyšovať kvalitu vysokých škôl.
Druhý väčší pokus – radikálna premena vysokoškolského zákona v r. 2002 a „odpojenie“ škôl od štátneho rozpočtu – len podnietil školy, aby sa snažili mať čo najviac študentov.
Za posledných 25 rokov nepredstavil žiadny minister školstva komplexnú koncepciu rozvoja vysokých škôl: Pozitívnu (nie negatívnu, reštrikčnú) predstavu o tom, načo sú nám vysoké školy, kam by mali smerovať, akými nástrojmi treba podporovať ich rozvoj, aká by mala byť ich štruktúra, aký je zmysel rôznych stupňov a foriem vysokoškolského vzdelania.
Možno je táto predstava chybná, ale nemôžem sa zbaviť myšlienky, že minister školstva by sa mal snažiť o to, aby zanechal školstvo v lepšom stave ako jeho predchodca. Okrem jedného či dvoch ministrov, ktorí boli aj tak krátko v úrade (napr. Pišút, Harach), nevidno túžbu o povznesenie vzdelanostnej úrovne tohto národa kvalitným vzdelaním.
Vidno len ustupovanie pod tlakom straníckych kolegov a lobistov, bezradné tápanie nad výsledkami akreditácie, poštárov, ktorí iba do škôl posúvajú novú techniku, prosebné a ponížené klopanie na dvere ministra financií, kapituláciu pred vlastnými úradníkmi na ministerstve, frázy o vedomostnej spoločnosti, parazitické vysávanie európskych fondov, počítanie platov absolventov škôl, či dokonca obyčajnú stratu súdnosti.
Minister, ani ministerstvo pochopiteľne nevytvoria ani nezaručia kvalitu vysokých škôl, to môžu urobiť len školy samé. Ale svojím koncepčným prístupom by mohlo ministerstvo zásadne ku kvalite prispieť. Už 25 rokov však ministri školstva pôsobia, akoby im vysoké školy boli skôr na ťarchu.
