Neskôr získali školy ešte viac, lebo štát prestal určovať, v ktorom ročníku akej téme sa majú školy venovať, alebo kedy ktoré schopnosti žiakov majú rozvíjať.
Zároveň síce štát postupne ukrajoval z počtu hodín, ktoré si mohli na školách vytvoriť úplne samostatne (tzv. disponibilné hodiny), ale obsah a ciele vzdelávania dnes do značnej miery závisia od škôl samotných. Najmä v mestách sa tak školy profilujú podľa svojich schopností a možností. Môžu ponúkať pestrejšie programy.
Získali aspoň akú-takú slobodu v hľadaní svojich špecifík. Rodičom môžu ponúknuť program presne "ušitý" pre konkrétny región, pre konkrétne deti či podľa schopností učiteľov. Môžu si program modernizovať a prispôsobovať, keď prídu nové metódy či nové poznatky, alebo keď sa v životoch detí udeje niečo dôležité.
Môžu si dokonca program upravovať podľa charakteru komunity, ktorá žije v okolí školy.
Dnes chce niekto túto možnosť obmedziť. Niekto chce opäť presne určiť, v ktorom ročníku majú deti preberať povedzme geografiu Ázie, kedy si majú rozvíjať právne vedomie, kedy si majú formovať regionálnu identitu, kedy majú rátať zlomky, či kedy majú porozumieť Big Bangu.
Nadväznosť tém sa však dá udrżať aj bez toho, aby štát určil presný harmonogram. Učiteľ vie vo svojej triede najlepšie, čomu sa venovať dlhšie povedzme v októbri, čomu zbežne v máji a čo môže presunúť o rok vyššie. Zvlášť to platí pre prvý stupeň základnej školy, kde je učiteľ v triede skoro na všetkých predmetoch.
Niekto z moci centrálneho úradu však opäť vie lepšie, čo dokážu učitelia v každej škole a v každej mestskej štvrti.
Niekto chce opäť z moci centra dosiahnuť, aby boli všetky deti rovnaké.
Doterajšia relatívna voľnosť škôl vôbec neruší rovnaké šance pre všetky deti. Práve naopak, ponúka im ešte lepšie šance, lebo školy môžu svoj program prispôsobovať deťom podľa ich schopností.
A ak na školu prišlo dieťa z inej školy, kde fungoval iný program? Na Slovensku je takýchto prestupov stále málo, takže nikdy nebol problém urobiť takému dieťaťu špeciálny plán.
Je jedno, či s týmto zámerom - program škôl pevne rozčleniť do ročníkov - prišiel odborník na výchovu alebo úradník na ministerstve. Aj jeden aj druhý ruší možnosť budovať pestré a flexibilné školstvo s rôznorodou ponukou. Posilňuje sa tendencia, aby boli všetky deti vychovávané rovnako - čiže aby boli deti rovnaké. Môžeme toto považovať za strategický cieľ nášho školstva?
Zároveň sa tým dáva jasne najavo, že školám a učiteľom nemožno dôverovať - ako na Slovensku už desaťročia. Nečudujme sa preto, ak sa niekedy učitelia správajú ako nesvojprávni. Kde sa mali naučiť samostatne uvažovať, keď im štát určuje detaily ich práce v triede?
Ak niektoré školy takú slobodu nechcú, nevedia sa s ňou vyrovnať, tým nech štát ponúkne pevný program. Ale prečo by ho mal vnucovať všetkým školám? Na Slovensku je už veľa škôl, ktoré vedia slobodu (akú-takú, malú) využiť v prospech detí. Tak prečo im ju brať?
Asi preto, lebo štátu, čiže jeho (našim) úradníkom nezáleží na deťoch, ale na vlastnej moci.
