V uplynulom roku množstvo ľudí v odborných komisiách prepisovalo štandardy jednotlivých predmetov pre škôlku a pre základnú školu.
Od jari do jesene 2013 ich Štátny pedagogický ústav dal akoby na verejnú diskusiu a dnes sa pripomienky sústreďujú, vyhodnocujú. Tých pripomienok vraj bolo dosť, o ich kvalite sa diskutuje - ale aspoň boli.
Otvorenou otázkou zostáva, prečo ŠPÚ jasne nenapísal, ktoré komisie na akom predmete pracovali, veď tí ľudia sú odborníci. Aj pripomienky verejnosti by boli určite presnejšie, keby ich učitelia mohli adresovať za svoj predmet napr. konkrétnemu predsedovi konkrétnej komisie, a nie nejakej mailovej adrese na stránke ŠPÚ.
Verejná diskusia totiž prebehla tak, že sa zmenený program zavesil na web, kde bola anonymná mailová adresa a čakalo sa na maily, listy... Organizoval niekto skutočnú diskusiu? Organizoval niekto stretnutia, konferencie, semináre, zadal niekto spracovanie prípadových štúdií, financoval niekto experimenty, objednal niekto výskumy, ktoré sú nevyhnutné, ak má ísť o skutočnú diskusiu o takom závažnom probléme?
Nepočul som o žiadnej masovej diskusii. Asi je to len moja nevedomosť.
Pozrime sa, čo bude nasledovať.
Odborné komisie preveria, ktoré pripomienky zodpovedajú ich zámerom a ktoré nie, niečo na svojich návrhoch upravia a nová podoba celoštátneho kurikula bude na svete.
Zasadne vedenie Štátneho pedagogického ústavu a nejakým uznesením posunie tieto zmeny na ministerstvo školstva. Na ministerstve niekto zasadne a rozhodne, že tieto zmeny zmien platia od budúceho školského roka.
Kto teda skutočne rozhodne o obsahu vzdelávania detí?
1. Odborné predmetové komisie. Sú zostavené z učiteľov všetkých stupňov škôl, vždy z predmetu, o ktorom rozhodujú. Tie komisie majú cca 5-15 členov, mnohí z nich sú odborníkmi na svojom mieste. Niektorí sú na tom mieste už desiatky rokov, niektorí sú v komisiách úplnými nováčikmi. Komisie urobili odbornú prácu, teda zmenili hlavne štandardy vzdelávania. (Pre neznalých veci: Štandard vzdelávania je opis toho, čo by mal žiak zvládnuť a čo by mal vedieť po absolvovaní predmetu.)
2. Vedenie Štátneho pedagogického ústavu. Mení sa každé 2-3(?) roky. Najmä sa mení vždy po nástupe nového ministra školstva. Schváli zmeny, ktoré urobili odborné komisie.
3. Úradníci na Ministerstve školstva, teda zrejme Sekcia regionálneho školstva, ktorá má na starosti výchovu detí od materských škôl po maturitu. Zrejme dajú ministrovi odporúčanie, aký dokument má podpísať.
4. Minister školstva. Podpíše dokument.
Čo bude výsledkom?
Štandardy v Štátnom vzdelávacom programe dnes vyzerajú inak ako predtým. Ich forma sa zjednotila, vzdelávacie a obsahové štandardy si vymenili miesta, niektoré sa zjednodušili, iné sa skomplikovali.
Zmenšil sa počet voliteľných hodín, teda hodín, ktorými mohla škola disponovať podľa svojich potrieb a špecifík.
Prierezové témy sa strácajú.
Vzdelávacie oblasti sa oslabujú, predmety sa viac uzatvárajú do seba.
Úplne mimo akejkoľvek diskusie, aj mimo programu dňa - veď sa pracovalo na materskej a základnej škole - sa ide meniť učebný plán gymnázií. (Pre neznalých veci: Učebný plán je rozdelenie počtu hodín pre jednotlivé predmety.) Len preto, lebo to niekto navrhol. (Pre neznalých veci: Navrhla to skupina riaditeľov gymnázií spôsobom, o ktorom by sa v serióznom školstve ani nediskutovalo.)
Nechcem spochybňovať odbornosť ľudí, ktorí pracovali a pracujú na vzdelávacích štandardoch pre naše školy. O mnohých z nich viem, že sú skutočnými odborníkmi, poznajú školu, mnohí citlivo vnímajú súčasnú realitu (aj keď iní ju zasa vôbec nevnímajú). Mnohí z nich sú schopní rozhodovať o obsahu vzdelávania.
Nechcem spochybňovať ani nutnosť opravy Štátneho vzdelávacieho programu.
Spochybňujem však spôsob, ako sa ide znova meniť obsah vzdelávania. Presne tak, ako to mnohí kritizovali pred piatimi rokmi: Ideme ho meniť bez seriózneho výskumu potrieb žiakov; bez seriózneho výskumu fungovania našej školy; bez experimentovania s novým obsahom; bez seriózneho výskumu práce učiteľov.
Takto chcú robiť zmeny aj tí ľudia, ktorí práve tento spôsob v minulosti kritizovali.
Ak chceme robiť také zásadné zmeny, ako je zmena obsahu vzdelávania pre desiatky tisíc detí na mnohé roky, a ak sme profesionáli vo svojom odbore - tak sme si najprv mali zistiť reálny stav vzdelávania (seriózne vedecky, výskumom a experimentom), a z toho odvodiť, aké zmeny sú potrebné.
Ak sme profesionáli, tak by sme mali aj učiteľov systematicky a masovo pripravovať na zmeny.
Na Slovensku je to však tak, že si sadne skupina odborníkov, ktorá má nejaké predstavy a rozhodne. Ich predstavy môžu byť podložené dlhoročnými skúsenosťami zo škôl - ale sú to vždy len individuálne skúsenosti hoci aj desiatok odborníkov. To nie je seriózne poznanie školy.
Na Slovensku je to tak, že keď po piatich rokoch krvopotne a za milióny eur z Bruselu vyškolíme tisíce učiteľov na určitú podobu reformy, tak urobíme ďalšiu reformu.
Na Slovensku je to tak, že keď konečne máme väčšinu učebníc hotových, zmeníme obsah vzdelávania.
Na Slovensku je to tak, že keď sa školy a učitelia konečne naučia narábať s voliteľnými hodinami, tak im ich berieme.
Odborníci v komisiách teda môžu byť profesionálmi, učitelia sa môžu snažiť, ale systémové zmeny sa neuskutočnia profesionálne.
Zmeny sa teda uskutočnia amatérsky.
Pretože niekto sa rozhodol, že zmeny treba urobiť - ale neurobil si seriózny výskum, či sú potrebné, aké zmeny sú potrebné, ako pripraviť učiteľov, čo robiť s učebnicami.
Je osudom nášho školstva, že sa má riadiť amatérskymi prístupmi?
