Nedávno sa objavil názor, že ministerka potrebuje podporu. Ľudsky sa dá chápať, že nový človek vo funkcii potrebuje určitý čas na to, aby spoznal problematiku. Ale ak niekto nastúpi do funkcie, náplň ktorej je takmer verejne známa, musí vopred vedieť, do čoho ide.
Ministerka Lubyová nie je naivka, ktorá by nepoznala situáciu v školstve. (Ak ju nepozná, nemala si do toho kresla sadať. Ak si tam sadla, dala najavo, že vie o nej dosť.) V prvom rozhovore po menovaní pochopiteľne nevedela, ani nechcela odpovedať na všetky otázky novinárov, lebo sa potrebovala zoznámiť s detailmi najväčších problémov. Bola to prirodzená reakcia na škandál, čo viedol k odchodu ministra Plavčana.
Ale od prvého dňa nastúpila do rozbehnutého vlaku. Aj nový minister školstva má plniť vládny program, a ten si musí prečítať pred vstupom do funkcie. Musí sa rozprávať so svojím straníckym „nadriadeným“, aj so svojím premiérom, aj s odchádzajúcim ministrom. Len na tom základe sa môže zodpovedne rozhodnúť, či funkciu prevezme.
Dá sa predpokladať, že to všetko naša ministerka urobila a spoznala situáciu, do ktorej vstupovala.
Jej úlohou v polovici volebného obdobia je pokračovať v tom, čo sa za prvé dva roky urobilo. Ministerka školstva by po vstupe do tejto vlády mala jednoznačne nadviazať na kroky a program doterajšieho ministra. Teda aj na existujúcu predstavu o premene školstva. Má právo meniť detaily, opravovať chyby a zmätky, čo narobil predošlý minister, ale nie celkovú koncepciu, lebo nastupuje do tej istej vlády.
Ministerka určite vedela, že sa chystá veľká reforma školstva, ktorá mala vychádzať z premyslenej koncepcie, Učiace sa Slovensko. Ten dokument samozrejme má svoje chyby ale všetci zúčastnení rátali s tým, že sa s ním bude ďalej pracovať a v ďalšej fáze sa musí transformovať do realizovateľných opatrení. Ale aby ho nová ministerka krátko po nástupe do funkcie prakticky zmietla zo stola, pretože „je nerealizovateľný“, to nie je nový pohľad na svet od nového ministra, to je nedostatok kontinuity.
Ministerka naznačila, že všetko bude inak. Uprostred volebného obdobia, keď sa do volieb už nič zásadné nestihne urobiť. Akoby sa opäť zopakovala situácia z minulosti – s novým ministrom príde aj nová koncepcia školstva (ak nejaká bude...).
Mali sme tu už mnoho koncepcií rozvoja školstva. Od r. 1990 štyri veľké – Konštantín, Milénium, tzv. Mikolajova reforma a Učiace sa Slovensko – i viac menších, ďalšie už skutočne netreba, treba niečo už realizovať. Ministerku netreba podporovať bez toho, aby sme vyjadrili, v čom ju podporujeme, ministerku treba kontrolovať, či si plní svoje úlohy. Volaním po podpore ministerke školstva vlastne podporujeme jej nováčikovstvo vo funkcii a staviame sa k nej, akoby na nič nenadväzovala. Nepotrebuje od verejnosti podporu bez podmienok, jej úlohy sú jasné.
Ministri školstva sa menia, ale školstvo zostáva. A väčšinou aj štyri roky zostáva programové vyhlásenie vlády, napriek zmene ministrov. Osoba ministra by nemal byť podstatná, podstatný by mal byť program.
Nemusí sa nám páčiť programové vyhlásenie vlády SR, ale ministerka sa v polovici volebného obdobia zaviazala ho plniť. Netreba vystavovať bianko šek jej pre jej podporu, ale treba pozorne sledovať, či bude pokračovať v plnení vládneho programu, teda aj v realizácii koncepcie, ktorú má na stole. Iba tak sa zachová aká-taká kontinuita, ktorá môže zabrániť ďalším zmätkom v našom školstve.