Utečenci k nám skôr či neskôr prídu. Určite viac, ako je tých 802, ktorých máme prijať v tejto fáze. Taký je svet, taká je Európska únia. Je spravodlivé, aby sme sa pripojili k spojencom, ktorí majú problémy. A je to aj nevyhnutné, lebo sa tým problémom a tej pomoci aj tak nevyhneme.
Ale na to musíme byt pripravení. Doteraz sa naša vláda tvári, že je to problém Nemecka, nech sa teda oni pripravujú.
Vláda zabúda, že už dnes sú na Slovensku tisíce cudzincov, mnohí z nich len s povolením na pobyt, mnohí so slovenským občianstvom, mnohí len s preukazom občana inej krajiny Európskej únie.
Tie tisíce cudzincov, čo tu už sú, aj tie tisíce utečencov, čo prichádzajú do Európy, majú deti. Už dnes je na mnohých slovenských školách veľa detí cudzincov – Vietnamcov, Talianov, Britov, Nemcov, Čechov, Kórejcov a iných.
Pri českých deťoch sa môžeme tváriť, že proste rozumejú po slovensky a môžu sa bez problémov zaradiť do slovenského vzdelávacieho procesu. Ale čo s tými, ktoré nerozumejú, ktoré prišli z úplne iných kultúrnych tradícií?
S nimi treba pracovať inak ako s domácimi deťmi. Majú iné návyky v dennom režime, majú iné stereotypy v správaní, majú iný vzťah k sviatkom (dokonca úplne iné sviatky), majú iné stravovacie návyky, majú inú rodinnú anamnézu a iné rodinné vzťahy ako „naše“ deti. Veľa vecí je v ich živote inak ako v živote slovenskej väčšinovej populácie.
Už dnes na školách vidno, že učiteľom, ale celému slovenskému školstvu chýba príprava na prácu s deťmi cudzincov. Neráta s nimi ani Štátny vzdelávací program, a zdá sa, že už vôbec sa na prácu s deťmi cudzincov nepripravuje ministerstvo, ktoré určuje rámce vzdelávania.
Skôr či neskôr však budeme mať v školách sýrske, afganské, iracké, lýbijské, eritrejské a iné deti. Učitelia budú zúfalí, lebo sa do tej situácie dostanú zo dňa na deň. Nebudú tie deti poznať, nebudú vedieť, ako s nimi pracovať, nebudú mať pre ne učebné materiály. Nebudú často rozumieť ani jazyku, ktorým tie deti budú hovoriť. V konzervatívnom systéme slovenského školstva nebudú môcť ani inak organizovať vyučovanie, aby pomohli deťom cudzincov integrovať sa.
Na deti utečencov a cudzincov sa treba pripraviť. A čo robí naše ministerstvo školstva? Nevšimol som si, že by vydávalo inštrukcie či podnety v tomto smere.
Neavizuje žiadne školenia pre učiteľov, ktoré by ich pripravili na „úplne“ cudzie deti.
Neavizuje žiadnu učebnicovú politiku, ktorá by podporovala diferencovanejšie učebné materiály.
Netvorí žiadne organizačné opatrenia na začlenenie detí cudzincov do vyučovania.
Neavizuje žiadne podporné opatrenia pre vysoké školy, aby svojich študentov učiteľstva viedli k zvládaniu takých situácií.
Neavizuje nič. Má hlavu v piesku a tvári sa, že deti utečencov neexistujú.
A pritom je to veľmi jednoduché. Stačí sa pozrieť do zahraničia.
Stačí zájsť do škótskeho Glasgowa a pozrieť sa, ako sú pripravení na neustály príchod množstva napr. pakistanských detí do ich škôl – organizačne, ľudsky, jazykovo, učebnými materiálmi, usporiadaním školského života, prípravou učiteľov. Alebo sa pozrieť do anglického Leicesteru, ako zvládajú to množstvo hinduistických detí vo svojich školách. Alebo zájsť do fínskych miest, ako automaticky, bez zaváhania a systematicky začleňujú deti cudzincov medzi svoje, fínske deti. Alebo treba vycestovať do švédskych miest, aby sme videli ich programy pre dospelých cudzincov, aby spolupracovali so školou, s obcou a so štátom pri vstupe svojich detí do švédskych škôl.
Školstvo sa nedá za týždeň pripraviť na príchod detí z iných krajín. Na to treba roky systematickej práce, ktorá sa navyše nikdy neskončí.
Naše ministerstvo však mlčí. Tak ako celá vláda, ktorá nechce takmer ani jedného cudzinca na slovenskom území, tak asi aj ministerstvo školstva ráta, že v našom školstve nevzniknú „problémy“ s deťmi cudzincov.
Tie však nevzniknú, tie vybuchnú, a možno už v priebehu mesiacov. Potom bude neskoro rozmýšľať, čo treba robiť. Potom sa už budeme len čudovať, ako sa deti neintegrujú do nášho školstva – lebo my sami, väčšinová populácia a „slovenské“ ministerstvo školstva (a celé školstvo) pre to nič neurobíme.
Lenže integrácia každej cudzej skupiny do domáceho obyvateľstva je najefektívnejšia vtedy, ak sa integrujú deti. Ak sa neintegrujú deti, cudzinci sa budú len stále ďalej uzatvárať do svojho vlastného sveta. A niektorí ľudia také uzatváranie pochopia ako dôkaz, že sme ich sme nemali brať.
Ak sa pracuje s deťmi, získavame deti a cez ne aj ich rodičov. Ak nepracujeme s deťmi, strácame celú túto populáciu.
