Navyše problémom nie sú len ľudia, ktorí by k nám priniesli zďaleka niečo cudzie – ako sa vyslovil minister Miroslav Lajčák. Európa si nevie rady so svojimi vlastnými občanmi, ktorí sa tu síce narodili a vyrástli, ale nestotožnili sa s jej väčšinovými hodnotami.
Skúsme nevyliať s vodou z vaničky aj dieťa a neuvažujme, že vo Francúzsku zlyhala multikultúrna výchova. Uvažujme, ako zmeniť multikultúrnu výchovu, aby bola efektívna.
V stave akútneho ohrozenia, akým je zabíjanie ľudí, je škola so svojou multikultúrnou výchovou samozrejme bezmocná. Môže však pôsobiť preventívne, aby sme sa do podobných situácií nedostávali.
Všeobecná tolerancia, „všeobjímajúca láska“, bezhraničný rešpekt voči odlišnosti, heslo z deväťdesiatych rokov „Teším sa z tvojej odlišnosti“, to všetko zrejme skutočne zlyhalo.
Budeme ešte dlho diskutovať o východiskách, pokúsim sa naznačiť len dve z nich. Samozrejme, nie sú spásou, môžu byť len malou časťou množstva ďalších opatrení.
V prvej vlne multikultúrnej výchovy koncom minulého storočia sa uvažovalo o tzv. pedagogickej turistike. Deti si mali v škole pripravovať Deň Iraku, Deň Vietnamu, Festival netradičných jedál a pod., teda spoznávať, ako sa žije inde.
Táto naivná predstava bola postavená na predpoklade, že ak si deti povedzme oblečú odev z inej kultúry, lepšie pochopia svojich spolužiakov z cudziny. V podstate sa deti zoznamovali s vonkajšími prejavmi iných kultúr. Ukázalo sa však, že výsledok býva aj opačný a multikultúrna výchova môže skončiť napr. posmešnou výčitkou – Ako môžete také niečo nosiť?!
Druhá vlna multikultúrnej výchovy po prelome tisícročí bola menej naivná a chcela rozvíjať kritické myslenie, rozvíjať komunikáciu a spoluprácu medzi kultúrami. Pedagogická turistika sa chápala len ako pomocný nástroj.
Dnes už vidíme, že aj kritické myslenie má svoje obmedzenia. Moje kritické myslenie ma totiž môže doviesť práve k tomu, že odmietnem inú kultúru, lebo si veľmi dobre uvedomujem, že je úplne iná ako moja vlastná (žiadne dve kultúry sa nikdy celkom nezhodnú a často sa budú aj ohrozovať).
Bude zrejme potrebné opäť využiť obnovenú a prehĺbenú verziu pedagogickej turistiky. Nie v jej naivnej podobe festivalov a násteniek, ktoré hovoria o vonkajších prejavoch iných kultúr. Bude sa zrejme treba vrátiť k serióznemu poznávaniu hodnôt, ktoré vyznávajú kultúry okolo mňa, a to obojstranne: Aby Slovák poznával povedzme kultúru Maďara, Róma, Čecha, Vietnamca, Rusína, lebo to sú najsilnejšie menšiny na Slovensku – a naopak, aby sa všetci navzájom poznávali tiež. Aby Francúz poznával kultúru Arabov i subsaharskej Afriky a naopak, aby Arabi žijúci vo Francúzsku poznávali francúzsku kultúru. Aby seriózne poznávali hodnotové orientácie tých druhých, ich presvedčenia, túžby, stereotypy v ich vnímaní sveta. Nestačí, aby sme iba „videli“ (festival, nástenka...), ale aby sme poznávali a prežívali zvláštnosti tých druhých.
Poznanie však nezmení postoje. Môže pomôcť zmene, ale zmena postojov k iným kultúram si žiada oveľa viac.
A tu by asi mala pristúpiť ďalšia súčasť multikultúrnej výchovy, doteraz veľmi zanedbávaná. Doterajšia multikultúrna výchova podporovala kultúrnu identitu rôznych skupín v mene zachovania rôznorodosti a kultúrnych tradícií. Ukázalo sa, že tento postup môže pôsobiť aj rozkladne – pretože nepodporuje jednotu, ale zdôrazňuje odlišnosť.
Preto bude nutné menej zdôrazňovať odlišnosť a viac podporovať to, čo máme spoločné – vlastnú odlišnosť podriadiť identite Európana a európanstva.
Všetci žijeme v Európe, aj kresťania, aj neveriaci, aj moslimovia, aj mnohí Somálci, aj Fíni, aj starí, aj mladí, aj bohatí, aj chudobní, aj imigranti, aj starousadlíci... Ak tu žijeme a chceme zachovať pokojné spolunažívanie, nemôžeme tento celok rozbíjať v mene našich skupinových tradícií, ale budovať spoločnú tradíciu a spoločnú identitu.
To vôbec neznamená, že každá skupina musí prijať antické alebo kresťanské kultúrne hodnoty. Znamená to, že utlmíme svoje individuálne alebo skupinové záujmy v mene zachovania spoločného celku bez ohľadu na to, či tu žijeme od staroveku (Baskovia), či sme prišli v stredoveku (Rómovia), alebo či sme prišli v 20. storočí (Vietnamci). Aj bez ohľadu na to, či sme si v minulosti vzájomne krivdili (Slováci-Maďari, Nemci-Poliaci), pretože dôležitejší je pohľad do budúcnosti.
Je to rešpektovanie spoločných zákonov. Je to rešpektovanie hodnôt slobody, hodnôt vedeckého poznania, hodnôt sekulárneho štátu. Je to rešpektovanie mnohých tradícií a nie násilné presadzovanie tradície mojej vlastnej kultúry, hoci by som ju aj považoval za najlepšiu.
Je to aj obrana spoločného regiónu (Európy). Obrana nemusí byť práve vojenská. Môže to byť aj intelektuálne a emocionálne stanovisko, ktoré uprednostní bezpečnosť môjho domova pred agresívnymi myšlienkami zvonku, či pred rozkladnými myšlienkami zvnútra Európy.
Pestovanie spoločnej európskej identity sme v Európe zanedbali – rovnako, ako sme na Slovensku zanedbali pestovanie príslušnosti k Slovenskej republike. Stále sa delíme podľa materinského jazyka, podľa odevov, podľa ideológií, ktoré vyznávame, podľa náboženstiev, politických strán... (Slováci, Rómovia, Vietnamci, katolíci, Bratislavčania, „smeráci“, „kádeháci“...).
Zabúdame, že sme občania jednej republiky odsúdení na spoluprácu, inak sa nám tá republika rozsype. Rovnako ako sa nám rozsype Európa, ak ju všetci nepochopíme ako svoju. – Aj tí Rómovia, aj tí moslimovia, aj tí Angličania, aj tí Číňania i všetci ostatní, čo tu žijú.
