Dnes si už málokto pamätá, ako sa táto alternatíva dostala do nášho školstva.
V lete 1993 sa vtedajší premiér Vladimír Mečiar dohodol so špičkou cirkevnej hierarchie (sám si už nepamätám, či len s jednou cirkvou alebo s viacerými) na tom, že sa do škôl zavedú povinné predmety etická výchova a náboženská výchova. Ako alternatíva, v ktorej si každý žiak (resp. jeho rodičia) zvolí jeden z nich. Skúsme hádať, na ktorom z týchto predmetov záležalo cirkevnej hierarchii.
V priebehu dvoch týždňov potom museli školy na Slovensku zabezpečiť vyučovanie úplne nových predmetov. V polovici augusta vznikla dohoda, o ktorej školy dovtedy nič netušili, od 1. septembra sa začalo vyučovanie.
Dnes vzdycháme nad nedostatkom učebníc pre reformné ročníky...
Vtedy nebolo nič okrem osnov etickej výchovy, ktorá vznikala od roku 1990 a už sa ako nepovinný predmet vyučovala popoludní na niektorých školách. Neboli učebnice, neboli pripravené masy učiteľov, neboli rozšírené metodiky, nebol pripravený systém hodnotenia, nebola pripravená organizácia vyučovania.
Náboženská výchova rôznych cirkvi bola na tom o niečo lepšie - mala stabilnú vierouku, niektoré cirkvi mali pripravený určitý počet katechétov, alebo za učiteľov zaskakovali kňazi, vytvárali si osnovy pre náboženskú výchovu. Ako učebnica sa mohla využívať Biblia, Katolícky katechizmus a pod.
Je známe, čo nasledovalo: Neskutočné zmätky vo vyučovaní a v tvorbe rozvrhov, vo výbere žiakov na vyučovanie, v delení tried, v nedostatku učiteľov, v získavaní metodických materiálov, v zastúpení cirkví na škole a pod.
To všetko boli organizačné problémy, ktoré sa relatívne ľahko dajú riešiť. Oveľa väčší problém vznikol vo vedomí:
Ak bola etická výchova postavená ako alternatíva k náboženskej, ktorá je výchovou k viere a k správaniu podľa princípov náboženstva, musela vo verejnosti okamžite vzniknúť predstava, ktorá pretrváva dodnes - etická výchova je ateistická výchova.
Nechcem opakovať diskusie, ktoré sa ťahajú takmer dvadsať rokov. Chcem len pripomenúť, že na začiatku všetkých problémov bol jeden obyčajný politický kšeft. Dnes si môžeme len domýšľať, čo ním chcel premiér Mečiar dosiahnuť:
Pravdepodobne chcel získať špičky cirkevných hierarchií na svoju stranu: My vám dáme náboženskú výchovu, vy nebudete podnikať proti nám žiadne politické kroky.
O školu a deti mu určite nešlo, ani odborníci neboli pri tvorbe dohody, lebo potom by taká absurdná alternatíva nevznikla.
Právne pozadie problému: Je nevyhnutné jasne opakovať, že Slovenská republika sa podľa svojej ústavy neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo.
Náboženská výchova je však súčasťou povinnej výučby vo verejných školách, a obsah tej výučby garantuje štát.
Ak je škola verejná, nesmie sa (- ak berieme Ústavu SR vážne) v nej počas hlavného vyučovania presadzovať žiadna náboženská doktrína - ani ako alternatíva pre časť žiakov, ani ak si to rodičia želajú.
Škola môže samozrejme zabezpečiť výchovu v náboženskom duchu v popoludňajších hodinách, ktoré nie sú pre žiakov povinné - ale nie v hlavnom učebnom pláne. V hlavnom programe môže náboženská výchova figurovať len na cirkevných a súkromných školách.
Treba samozrejme povedať, že vďaka tomuto politickému kšeftu sa do slovenských škôl dostal úžasný predmet, ktorý vedie deti k sebapoznaniu, k efektívnej komunikácii, k spolupráci, k asertivite a pod. Etická výchova bola svojim obsahom, cieľmi aj metódami pripravená tak, že znamenala určitý prelom vo vtedajšom školstve.
(Dajme bokom fakt, že dnes by už potrebovala zásadnú reformu. Dajme bokom aj otázku, či by sa vyučovala aj vtedy, ak by v prvom rade nešlo o presadenie náboženskej výchovy do škôl.)
Vynikajúci-nevynikajúci predmet, predsa je v alternatíve s výchovou k viere.
Náboženskej výchove nepomôžu ani argumenty, že aj ona je istým druhom morálnej výchovy. Je (môže byť), ale robí to v náboženskom duchu. Okrem toho etická výchova nie je morálnou výchovou, ale to už je iný problém.
Riešenie je veľmi jednoduché a takýto návrh vôbec nie je nový: Etická výchova by mala byť povinným predmetom pre všetkých žiakov a náboženská výchova by sa mala presunúť do popoludnia, ako nepovinný predmet.
Pretože toto riešenie je dlhé roky politicky nepriechodné, žijú školy v stálych problémoch s rozvrhom, keď sa malá časť detí prihlási na jeden alebo na druhý predmet. Stále nemajú dostatok vzdelaných učiteľov pre tento predmet. Nemajú dostatok učebných materiálov. Pretrváva predstava, že školy vedú deti k ateizmu. Učitelia a rodičia narážajú na nepochopenie zo strany detí, ktoré sa pýtajú - prečo oni tam a my tam?
Príčina všetkých zmätkov? Politický kšeft premiéra s cirkevnou hierarchiou.
Školstvo bude zrejme vždy vo veľkej pozornosti politických špičiek, lebo cez školstvo je možné efektívne ovplyvňovať názory a správanie budúcich generácií (a cez ne aj ich rodičov). Ale aj tak by sa základom rozhodovania o štruktúre a obsahu vyučovania mali stať odborné rozhodnutia. Nie politické kšefty.
Verejnosť a médiá by mali svoje školstvo starostlivo strážiť a okamžite odhaľovať pokusy o podobné politické kšefty.
