Bohaté médiá neživoria. Dokonale sa vtierajú do našej pozornosti, aby sme ich čo najviac sledovali, lebo od nás závisí ich prežitie. Čím viac pozornosti im venujeme, tým viac firiem v nich bude predávať reklamy, teda tým viac zarobia.
Ale čo s kultúrou mimo médií, ktorá nepriláka reklamu od bohatých firiem? Čo má robiť tá kultúra, ktorá sa buď musí živiť sama, alebo čaká na verejné či súkromné dotácie?
Keď si človek prečíta vládne programy všetkých slovenských vlád za posledných dvadsať rokov, chytí ho strach o slovenskú kultúru.
Bez ohľadu na to, aká vláda bola pri moci - či bol premiérom P. Čarnogurský, V. Mečiar, M. Dzurinda alebo R. Fico - ich programy pre kultúru boli len horšie a horšie.
Teda - prázdnejšie a prázdnejšie.
Stále opakovanie všeobecných slov, stále frázy o významnej úlohe kultúry, o ochrane najlepších tradícií, o propagácii kultúry v zahraničí, o efektívnosti vynaložených prostriedkov.
Z vládnych programov trčí stále menej obáv o pestrosť kultúrnej ponuky na Slovensku, stále menej obáv o ochranu toho, čo tu už máme. Čítame len vágne predstavy o tom, že budú kultúru podporovať, podnecovať, financovať, organizovať.
Opakujú sa pekné slová - bez obsahu.
Akoby vlády postupne smerovali k tomu, že kultúrna politika je zbytočná. Akoby si pripravovali pôdu na zrušenie ministerstva kultúry.
Môžeme si byť istí, že ho tak skoro nezrušia. O dôvodoch sa netreba rozširovať.
Keď však človek vidí v prehľadných a úderných grafoch a obrazoch dáta o tom, ako sa financuje kultúra na Slovensku, chytí ho hrôza.
Prehajdákané peniaze na nezmyselné a predražené dopravné, politické, športové, sociálne a iné projekty. Ak by sme tieto financie - buď vyhodené do vzduchu, alebo pozorne vložené niekomu do vrecka - premenili na podporu kultúrnych projektov, zistíme, že kultúra mohla prekvitať.
Nemôžeme si byť istí, či by vznikali kvalitné kultúrne projekty. Ale ich podpora by mohla byť taká masívna, že by určite vzniklo niekoľko geniálnych projektov.
Len pár príkladov:
Divadlo Stoka, ktoré zanechalo stopu v slovenskom divadelníctve, muselo padnúť: Dobre, bratislavská Eurovea sa podarila. Ale prečo sa nenašla pomoc pre toto skromné divadlo niekde inde?
Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava, teda budova, ktorá zostala po Slovenskom národnom divadle: Ak sa jeho náklady na diváka, na predstavenie a pod. porovnajú s inými bratislavskými divadlami, ukáže sa, že je to najdrahšie bratislavské divadlo.
Ako je možné, že SND je lacnejšie so svojou ohromnou novostavbou a veľkou starou budovou, so stovkami zamestnancov, s obrovskou prevádzkou?
Ako si Bratislava môže dovoliť prevádzkovať divadlo, ktoré hrá pár dní do týždňa (ak vôbec hrá)?
Kultúrne granty Bratislavy: Dobre, nejaké sa udeľujú. Ale prečo sa mesto namiesto ich prudkého navýšenia snaží silou mocou investovať do schátraného a na zrúcanie dávno odsúdeného PKO, keď nevie zabezpečiť ani fungovanie minimálneho kultúrneho programu v oveľa menšej Starej tržnici, čo kedysi plánovalo?
Kunsthalle, tento večný príbeh, ktorý je už taký trápny ako bratislavská električka do Petržalky, diaľnica D1 alebo reformné učebnice: Príbeh, ktorý sa na úrovni štátnej kultúrnej politiky začal v roku 1997 a odvtedy sa neustále vracia na začiatok... Návrh - prezentácia - poverenie - návrh - návrh - príprava - prísľub - úvahy - otvorený list - úvahy - verejná diskusia - otvorený list - stretnutie - úvahy... 7 ministrov kultúry, od Ivana Hudeca, po Daniela Krajcera. Zatiaľ.
Keď porovnáme zámery slovenských vlád v ich starostlivosti o kultúru, zostaneme v nemom úžase - ony nevedeli, že nejaká kultúra existuje a potrebuje ich pomoc?
Keď porovnáme financie, čo boli vyhodené von oknom, s podporou, ktorú dostáva akákoľvek kultúra, zostane len otázka: Na Slovensku skutočne ide len o to, aby sme mohli viac rozkradnúť a mať väčšie bohatstvo, a je nám jedno, že zrejme likvidujeme kultúrny život?
Keď sa pozrieme, koľko zásadných kultúrnych časopisov už na Slovensku zaniklo, netrápi nás to? Keď zanikne jediný odborný časopis pre slovenský jazyk, Slovenský jazyk a literatúra v škole, netrápi nás, že sme stratili priestor pre odborné diskusie o takej zásadnej veci, akou je materinský jazyk?
Mnoho vecí človek pochopí, keď vidí v jasnej vizuálnej forme dáta o tom, ako sa na Slovensku financuje kultúra. Veľa pochopí aj vtedy, keď uprostred týchto dát vidí maketu bratislavského Svätopluka, pri ktorom sú rozpísané zdroje financovania a jeden z nich znie: 140 129 € - prostriedky neznámeho pôvodu.
Samozrejme, štát ani mestá a obce nezachránia kultúru. Sama si tiež musí hľadať zdroje, niekedy dokonca potrebuje, aby nezávisela od žiadnej podpory. Ak však tak dlho a tak systematicky vysychajú verejné zdroje do kultúry, nie je to dobré. Je to veľmi zlé.
Výstava Visible data v galérii PF 01 je poučná.
Je asi pre Slovensko a pre Bratislavu charakteristické, že výstava, ktorá názorne ukazuje túto hrôzu, je učupená v malej a málo známej bratislavskej galérii.
