Slovensko bolo už pol roka samostatnou republikou. Občianska výchova z komunizmu bola diskreditovaná a zrušená, školstvo hľadalo, ako sa postaviť k výchove občanov nového štátu. Nebolo jasné, ako vybudovať modernú výchovu občanov, ktorí by participovali na demokratickom živote štátu.
Z nášho Ministerstva školstva mi v lete 1993 telefonovali na dovolenku, či by som nechcel ísť študovať občiansku výchovu do USA. Práve som začínal na Pedagogickej fakulte UK pripravovať učiteľov občianskej výchovy. Všetci sme tápali, ako to robiť, preto som súhlasil. Na ambasáde USA v Bratislave som sa dozvedel, že cez Ministerstvo školstva SR ide grant financovaný Nadáciou Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj (USAID).
Štrnásť pedagógov z rôznych škôl od Estónska po Bulharsko sa stretlo na malej univerzite blízko New Yorku. – Mesiac nám ukazovali, čo to znamená byť občanom USA a ako funguje (či kedy nefunguje) ich občianska výchova.
Vodili nás do všetkých stupňov škôl, kde sme sa rozprávali s riaditeľmi, učiteľmi, žiakmi aj rodičmi. Videli sme mnoho vyučovacích hodín, boli sme na stretnutiach učiteľských organizácií. Nie raz nás po škole sprevádzali žiaci bez prítomnosti učiteľov. Do malého mestečka Troy za nami cestovali najlepší odborníci na občiansku výchovu z celých USA, od Washingtonu po Kaliforniu.
Dostali sme niekoľko veľkých krabíc vzdelávacích materiálov a mali sme dosť peňazí na nákup akýchkoľvek kníh. Zaviedli nás do parlamentu, rozprávali sme sa s poslancami.
Ukazovali nám úspechy štátu, aktivitu občanov v rôznych formách. Ukazovali nám, ako vychovávajú občanov aj v školách, kde občianska výchova nebola v programe. Ukazovali nám hodnoty demokracie a ľudských práv.
Nič pred nami neskrývali. Pýtali sme sa na fungovanie americkej demokracie, na jej nedostatky, omyly, úspechy. Nechápali sme, ako sa ich demokratické myslenie vyrovnáva s likvidáciou pôvodného obyvateľstva, vyčítali sme im diskrimináciu černochov, Ázijcov, Mexičanov, ich podozrievavý vzťah k imigrantom, nie zriedkavú policajnú brutalitu.
Vyčítali sme im korupčné prípady v parlamente, nedostatky vo volebnom systéme, vraždu J. F. Kennedyho alebo M. L. Kinga, škandál Water Gate a iné. Ukázali nám biedu na uliciach New Yorku a nezakrývali riziká jeho nočného života.
Nebránili sa nijakým otázkam. Nezakrývali hriechy štátu voči svojim občanom. Ukázali nám násilné stránky amerického života v minulosti aj v súčasnosti. Nechali nám dostatok priestoru na vlastné skúmanie amerického života.
Niekedy mali odpoveď, inokedy ju spolu s nami hľadali, alebo nechávali nás, aby sme sami hľadali odpovede. Ukazovali nám, že demokracia nie je nikdy hotová, že sa treba veľmi snažiť, aby fungovala. Ukazovali ich vlastné snahy o premeny demokracie, aj snahy o jej likvidáciu v histórii USA.
Chceli sme vedieť viac o vzťahu štátu k pôvodným obyvateľom. Autor a organizátor celého projektu, prof. S. Schechter, priviedol medzi nás vtedajšieho náčelníka kmeňa Irokézov a – ako pri každom hosťovi – nechal nás s ním niekoľko hodín osamote.
Ten človek vo svojom rozprávaní vôbec nešetril vtedajšie ani minulé vlády USA a správanie európskych prisťahovalcov k pôvodným Indiánom. Nikdy potom sa nás S. Schechter nepýtal, o čom sme sa s náčelníkom rozprávali.
V tom čase u nás vládol V. Mečiar, vzťahy s Maďarmi boli napäté a Rómov si nikto nevšímal. Neviem si predstaviť, že by vtedy na Slovensko prišla medzinárodná skupina učiteľov, ktorí by chceli vedieť viac o vzťahu Slovenskej republiky k maďarskej a rómskej menšine – my by sme medzi nich priviedli reprezentantov týchto menšín a nechali by sme im čas na rozprávanie.
Ani dnes by si to na Slovensku mnohí netrúfli.
Za ten mesiac v USA som pochopil, že demokracia nie je hotový stav, ale neustály zápas o ľudskú dôstojnosť. Že občianska výchova nemôže prezentovať „správne myšlienky“, ale musí žiakov nabádať a viesť k samostatnej a zodpovednej účasti na živote spoločnosti. Pochopil som, že sa stále musíme učiť, ako demokracia funguje, lebo každá skúsenosť s demokraciou obohacuje.
Pochopil som, že aj keď sa štát potkne v rešpektovaní práv človeka a občana, úcta k človeku je cestou k náprave.
Preto bol ten grant pre mňa mimoriadne užitočný.
Drobný dodatok. Po niekoľkých rokoch som stretol S. Schechtera v Prahe. Rozprával mi, že po nás zorganizovali s pomocou USAID ešte dve podobné skupiny. V prvej z nich boli tiež učitelia z rôznych krajín, v poslednej len z Ruska. Tí poslední sa však vraj celý mesiac zaujímali iba o nakupovanie. Ale to je už iný príbeh.
