Predpokladám, že by sme tu za rok-dva mali nielen kvalitné spojenie Starého Mesta s Petržalkou, ale aj stavbu, ktorou by sa hlavné mesto mohlo chváliť. Možno by ten nový Starý most napodoboval staré inžinierske stavby, možno by bol moderný, ale - určite by bol použiteľný.
Čo nám však zanechali komunálni politici? Zanechali množstvo projektov o podobe a využití Starého mosta. Koľko z nich bolo od 1970-tych rokov definitívnych? Zanechali stavbu, ktorá zavadzia lodiam, autám, chodcom, a už vlastne aj samotným komunálnym politikom.
Asi by bolo vhodné predať viacero súčastí mesta. Napríklad Dopravný podnik s celou infraštruktúrou. Predpokladám, že by sme sa o rok vozili na Hlavnú stanicu električkou, z električky v tuneli by sme mohli telefonovať a v Dúbravke by električky chodili po opravených tratiach.
Určite by sme platili za cestovné lístky viac. Ale platíme stále viac aj teraz, keď je Dopravný podnik v rukách mesta.
Možno by sme chodili na džezové dni do novej sály na mieste, kde dnes chátra PKO. Je síce pravda, že práve silný súkromný investor zneužil možnosti, ktoré mu ponúkal priestor na nábreží. Ale kto predal pozemky pod PKO a vytvoril patovú situáciu? Nie súkromný developer, ale komunálni politici.
Tí súkromní investori nemusia byť len žralokmi, ktoré chcú zhltnúť celé svoje okolie. Iný developer totiž zasa vynikajúco pochopil, čo si žiadalo bratislavské nábrežie na mieste bývalej Apolky. Firmy, ktoré Euroveu stavali, nemali v náplni práce starostlivosť o obyvateľov mesta, ale starali sa len o svoj zisk, a predsa mestu ponúkli vynikajúci priestor. Obľúbenosť priestoru okolo Eurovei medzi Bratislavčanmi jasne ukazuje, čo je v prospech občanov tohto mesta.
Aj tam však už hrozí, že zasiahne niekto z tých, čo majú v náplni práce starostlivosť o mesto - a povolí pristaviť pontóny, aby parkujúce obrovské výletné lode opäť odrezali Bratislavčanov od Dunaja.
Ešte si mnohí pamätajú, ako vyzeralo centrum Starého Mesta v roku 1991, keď medzi rozpadajúcimi sa a vyprázdnenými budovami so zatlčenými oknami, bez odkvapov a s nápismi Pozor padá omietka! viali transparenty, ktoré pripomínali výročie udelenia mestských práv Bratislave. Boli tam ako výsmech mestu a jeho výročiu.
Keby tie transparenty viseli dnes, hľadeli by na živý organizmus plný ľudí z celého sveta. Lenže kto poopravoval všetky tie budovy, obchody, pasáže, chodníky? Súkromné firmy, banky, drobní aj väčší podnikatelia. Mesto prispelo hlavne tým, že reštituovalo a predávalo. Ešte aj dlažbou prispelo. Paradoxom zostáva, že práve tú dlažbu mesto neustále opravuje, lebo sa mu stále znova rozpadá.
Ešte že máme aj dobrovoľníkov, ktorí sa nám o tie verejné komunikácie postarajú zadarmo.
Do roka 1989 patrila Petržalka k mestským častiam s najhoršími službami, a to aj v porovnaní s celým Slovenskom. Potom však do nej vtrhli súkromní podnikatelia a drobní živnostníci s malými obchodíkmi či službami, neskôr veľké firmy s komplexnými službami, takže dnes patrí medzi štandardne kvalitne vybavené mestské časti. Aký podiel na rozvoji služieb v Petržalke majú komunálni politici s verejnými zdrojmi?
Pozrime sa na bratislavské školy všetkých stupňov a porovnajme vybavenie verejných škôl s vybavením súkromných. Určite je za tým aj šikovnosť či nešikovnosť riaditeľov a učiteľov, ale ako je možné, že tie súkromné sú spravidla lepšie vybavené? Je to len tým, že im rodičia či študenti platia? Ale veď oveľa viac rodičov, všetci rodičia financujú zo svojich daní aj verejné školy.
Skúsme zrátať, koľko bytov pre rôzne sociálne vrstvy a koľko kancelárií pre rozvíjajúci sa biznis postavilo mesto či mestské časti a koľko ich postavili súkromní developeri. Prišli by sme k rozdielu v stovkách percent, alebo menej? Hovorí sa, že tie „developerské" sú drahé a prázdne. Je medzi nimi veľa takých. Avšak stavajú sa stále nové, takže to s ich obsadenosťou asi nebude beznádejné.
Je zaujímavé porovnať, ako sa starajú o verejné priestory okolo svojich budov súkromní developeri a ako sa stará verejná správa. Ako precízne je upravené okolie novopostavených budov zo súkromných prostriedkov a ako neporiadne, alebo aj vôbec nie je upravené okolie budov stavaných za verejné, mestské, obecné peniaze. Ako je možné, že súkromný staviteľ malého obchodného centra upraví verejné komunikácie, vrátane križovatky so svetelnou signalizáciou do vzdialenosti dvesto metrov od svojho obchodu?
Istý čas sa o Bratislave hovorilo ako o štrbavom meste, lebo výškové budovy trčali nad okolitú zástavbu ako osamelé zuby v prázdnych ústach. Dnes je ich už toľko, že postupne menia panorámu mesta, ktoré sa už ako celok ťahá do výšky. Niektoré sú na nezmyselných miestach, ale ako celok dotvárajú moderný charakter mesta.
Bratislava nie je Paríž, takže nemožno očakávať, že všetky výškové a odvážne budovy sústredíme do jednej štvrte. Ale aký charakter by mal urbanizmus mesta, keby sme to nechali len na možnosti komunálnych politikov? Snažili sa niečo dosiahnuť s územným plánom, ale stačí si spomenúť na čachre okolo neho, aby sme videli, že im na podobe mesta nezáleží.
Diskutujeme, či je správne nahradenie Štúrovcov Máriou Teréziou. Obávame sa, že keby umiestňovanie pamätníkov neregulovalo mesto (komunálni politici), mali by sme mesto plné pochybných sôch.
Ale čo je výsledkom záujmu politikov o zdobenie verejného priestoru v Bratislave? Svätopluk na Hrade, socha z diaľnice pred Národnou radou, čudná tabuľa na Župnom dome, spustnutá fontána na Námestí slobody...
Určite sa na podnet verejných inštitúcií, samosprávnych, štátnych, miestnych a iných politikov i organizácií v Bratislave veľa zmenilo. Napríklad diaľničný obchvat od Lamača po Zlaté piesky nie je súkromnou stavbou a je jednou z najväčších stavieb v meste. Problémom zostáva, že už dnes mal byť hotový ďalší obchvat, aby doprava o päť rokov neskolabovala - lenže komunálni politici a verejné zdroje ešte iba ideovo plánujú, kadiaľ by tá diaľnica a tie mosty mali viesť.
Často mám dojem, že by sa v Bratislave zmenilo oveľa viac k lepšiemu, keby verejné inštitúcie a verejní funkcionári mali oveľa menej právomocí a keby o mnohých veciach rozhodovali súkromní podnikatelia.
Súkromné podnikanie určite potrebuje právny rámec, ani vo verejnom priestore nie je možné nechať každého robiť, čo chce, aj tzv. žralokov treba strážiť. Pri všetkej tej mizérii verejnej starostlivosti o Bratislavu však mám dojem, že súkromná starostlivosť by viedla k príjemnejším výsledkom. Preto hovorím - predajme Bratislavu.
Možno by si potom tí dobrovoľníci opravujúci cesty aj niečo zarobili.
